Prečo sa ozývam dnes
Pred piatimi rokmi som sa stiahla zo slovenského verejného priestoru. Bola som unavená z boja s ministerstvom zahraničných vecí a zaoberaním sa fingovanými zákazkami slovenského predsedníctva.
Po odchode z Transparency ma stres a tlak z kauzy dobehli. Nezahojené rany sa otvorili a spôsobili v mojom živote dokonalú búrku. Keď som v októbri 2019 dokončila štúdium na Oxforde, začala som preto ministerský príbeh spisovať do knihy. Bol to môj spôsob, ako sa s celou skúsenosťou vyrovnať, znova si ju prežiť a dovoliť si precítiť aj tie pocity, ktoré som si v priamom prenose nemohla pripustiť.
Popri práci a odhodlaní žiť ďalej aj môj normálny život som knihu po štyroch rokoch v júli konečne dopísala. Keď som sa však mohla „zobudiť“ zo sústredenia na ňu a rozhliadnuť sa okolo seba, ocitla som sa v krajine, ktorá sa, ako sa zdalo, rozhodla zvoliť cestu kolektívnej sebadeštrukcie. 20% pre Smer, ďalších 15% pre jeho slabší odvar Hlas, a 10% pre Republiku v predvolebných prieskumoch sa nedalo pomenovať inak, ako že Slováci definitívne zlomili palicu nad slobodou.
Začala som sa obávať, že kniha je síce napísaná, ale už nebude krajina, do ktorej ju vydať. Že charakter Slovenska by sa zmenil natoľko, že na rozprávanie príbehov o hľadaní osobnej slobody by už bolo neskoro.
Rozhodla som sa preto vystúpiť zo svojej súkromnej ulity, ktorú som plánovala opustiť až pri vydaní knihy, skôr, a napísať tento text.
Prečo Progresívne Slovensko
30. septembra pôjdem voliť a budem voliť Progresívne Slovensko. Nie preto, že by som s touto stranou dokonale súznela – nakoniec, to od výkonnej politiky ani nečakám – ale preto, že Progresívne Slovensko je pre mňa dostatočne dobrá voľba a má šancu získať silný mandát. Ponúka ucelenú víziu toho, čo chce pre Slovensko, spĺňa zásadné kritériá obhajoby hodnôt vzájomného rešpektu, osobnej zodpovednosti a slobody v rozhodnutiach, kultivovaného politického dialógu, odbornosti v kľúčových oblastiach ako ekonomika, školstvo a zdravotníctvo; a najmä záväzok službe verejnosti, nie sebe samým, ktorý je pre mňa v ich podaní uveriteľný. Takisto ma teší, že ich tím je mladý.
Ak by sa im podarilo voľby vyhrať a vládu zložiť, do vládnutia by som im okrem napĺňania programu želala aj otvorenosť, inkluzivitu a schopnosť počúvať druhých. Silné tímy totiž občas môžu pôsobiť aj ako pomerne uzavreté spoločnosti.
Za jednu z najsilnejších stránok Slovákov považujem ich schopnosť prekuknúť pokrytectvo a vyvyšovanie sa jedných nad druhých. Do ďalšej vlády by som im preto želala, aby túto schopnosť využívali na kontrolu konania politikov a ich zodpovednosti za chod krajiny, skôr ako na spoločné prepadanie beznádeji, že sa nikomu nedá veriť – tak, ako tomu bolo v minulosti.
Osobný dôvod
Na napísanie tohto textu mám aj osobný dôvod. Na konci júla nám tragicky a predčasne odišiel mladý člen našej rodiny. Šok, ktorý to u nás spôsobilo, a bolesť z tak nepochopiteľnej straty, sa nedajú opísať.
Myslela som pritom na rodiny Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, a čo asi musia prežívať pri pohľade na predvolebné prieskumy. Možnosť, že by sa strana Smer, ktorá stvorila mafiánsky systém, čo zavraždil ich deti, vrátila k moci, považujem za morálne zvrátenú a hlasy vhodené do volebných urien pre túto stranu za aktívne podieľanie sa na osobnej tragédii rodín Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Chcela by som preto opäť vyzvať mlčiacu väčšinu, a to najmä tých, ktorí zvyčajne nevolia, alebo sa nevedia rozhodnúť, aby 30. septembra zvážili silu svojho hlasu a pristúpili k nemu s vedomím, že zdanlivo malé a izolované osobné rozhodnutie voliť či nevoliť – a koho – môže ovplyvniť kolektívny charakter Slovenska nie na najbližšie štyri roky, no na desaťročia dopredu.
Prosím mlčiacu väčšinu, aby dala slobode ešte jednu šancu.
