Odhliadnuc od toho, že vopred definovaná značka je porušením zákona, uniká mi, prečo sa verejní obstarávatelia k HP tak upierajú? Žeby sentiment? Možno. Sám som bol donedávna značke HP verný. Za ostatné tri roky som kúpil od nich dva notebooky. Na jednom z nich píšem aj tento text. Druhý bol trikrát v servise s rovnakou poruchou (porucha základnej dosky a komponentov v dôsledku prehrievania sa) až mi napokon vrátili peniaze a kúpil som si inú značku. To, na čom teraz píšem už má externú klávesnicu a vykazuje aj ďalšie príznaky blížiaceho sa konca. V jednom prípade boli oba notebooky HP v servise súčasne (náhodička).
Ďalším možným motívom, prečo obstarávatelia preferujú HP aj za cenu porušenia zákona, môže byť skutočne profesionálne nastavená podpora a servis. V tejto oblasti sú v HP azda neprekonateľní, klobúk dole. Ak pripustíme zovšeobecnenie, že každý počítač a periféria sa môžu pokaziť, tak výhodu má majiteľ značky s najlepším servisom. V takom prípade sa však v špecifikácii obstarávania nesmie uvádzať značka, ale prísne servisné a záručné podmienky. A kto ich nespĺňa, má smolu.
Čo by ešte mohlo byť zdrojom popularity značky HP u štátnych zamestnancov? Veď za uplynulé dva roky zaplatil štát firme HP za služby a tovar vyše dvoch miliárd v slovenských korunách. Za to by mohla byť postavená polovica cesty R2. A to hovoríme len o priamych kontraktoch medzi HP a štátom, nie sú tam zarátané ďalšie firmy, ktoré železo od HP distribuujú s pridanou hodnotou. Pocítil túto astronomickú sumu niekto v zlepšení služieb a fungovania úradov? Ak nie, tak tieto peniaze neboli investované vo verejnom záujme.
Prichádza mi na um ešte jeden dôvod, prečo sú riešenia od HP u našich úradníkov tak forsírované. Určite to nie je podliezanie ceny. Tento dôvod ale nevyslovím, pretože ako opakovane vyhlásil aj súčasný premiér, Slovensko stále nie je štandardný právny štát a mám strach. Budem rád, keď niekto zainteresovaný naznačí možnú odpoveď v anonymnej diskusii.
