A teraz tu má nastúpiť človek – sociálny pracovník, psychológ, lekár, farár. A šup, vybaviť všetko pre takéhoto „chudáčika“ a on ani prstíkom svojim nepohne. Očakáva, že je to predsa samozrejmosťou dostávať spomínané služby, bo on chudiatko... ach. Čo si on počne. Nie, nie som proti pomoci. Som za to, aby sa im pomáhalo, ale nie robiť za nich to, čo už by mali zvládnuť aj samy. Keď raz im povie, že majú ísť na nejaké konkrétne miesto, aby sa tam uchádzali o zamestnanie, prípadne na majú ísť na presne zadanú adresu domova pre ľudí bez prístrešku, tak predpokladajú, že to za nich niekto urobí. Chybou tu je problém ako vychovávať deti k samostatnosti , k rodičovstvu, efektívnej komunikácii, poznaniu seba samého ... Ale kde sa to ma to dieťa naučiť? Doma? Tam sa to dá v niektorých prípadoch, okrem rodín, ktoré samotné potrebujú pomoc . V škole? Nie. Nie sú na to predmety. Nie je na to čas. Nie sú na to peniaze. Nie sú na to kvalifikovaní pracovníci.
Totiž príčinou pádu alebo sociálneho úpadku ľudí bez prístrešia, bez peňazí nie iba hranie automatov v herniach, v krčmách, alkohol, drogy ale je to akým spôsobom sa im dostalo výchovy z rodiny, školy, spoločnosti. Učiť deti samostatnosti, nájsť v sebe dostatok síl bojovať s problémom, ako žiť aj s menším množstvom peňazí. Neriešiť problém agresívne, zbrklo.
Myslím si, že rodina, náhradná rodinná starostlivosť v domovoch sociálnych služieb pre deti a mládež alebo diagnostické ústavy pre ťažko zvládnuteľné deti by mali mať skôr výchovný charakter. Avšak vzdelávacie inštitúcie ako sú školy by mali mať skôr edukačný charakter. Spoločnosť by tak nevychovávala nesamostatného „zvyknutého konzumenta“, ktorý iba očakáva a nič neposkytne.
