Pýtal sa ma na môj boj o syna. Hovorím, že by som ho chcel do výlučnej alebo striedavej starostlivosti. "Tak na striedavku rovno zabudnite," poučuje ma. "Striedavá starostlivosť je nezmysel, ktorý sem prišiel odniekiaľ zo Škandinávie. Ja viem, je to v zákone, ale je to mŕtvo narodené dieťa."
"A výlučná starostlivosť? Ak matka nie je narkomanka alebo prostitútka, nemáte vôbec šancu." Pripomínam, že ani ja nie som narkoman či prostitút. Márne. "Najlepšie bude, keď nebudete matku provokovať. Aby ste aspon mal so synom nejaký styk. Až mu bude takých jedenásť, môžete si požiadať o zmenu výchovy."
"Dobre," vravím, "ale do tej doby ho bude vychovávať matka, ktorá mu rozbila rodinu. Bude sa učiť jej vzorce správania. A môže ho proti mne aj očkovať, takže v jedenástich ku mne nebude chcieť." Na to už odpovedať nedokázal.
Samozrejme, že som si pomyslel svoje. Čo ale taký nešťastný otecko, ktorému manželka práve vykradla byt a uniesla deti? Ako na neho takéto "rady" zapôsobia? Veľa otcov sa potom ani nesnaží získať deti do starostlivosti. Podobní "odborníci" im vysvetlia, že nemajú šancu. A potom sa povie, že muži nemajú o deti záujem.
Otcovia, neverte im. Ste rodičmi rovnako ako mamy. A advokátov si dobre vyberajte.
