Ak sa dá to čo sa odohráva, vďaka bohu, za múrmi nášho obytného domu, nazvať počasím ok! Zmes mrholenia, dažďa, vetra a chladu, mi nedáva inú možnosť, ako ďakovať bohu za sobotu a povolenie zostať doma. Po akom takom naštartovaní môjho vedomia a uspokojení môjho tela potravou, pomocou maminho príkazu škrtám nič nerobenie zo zoznamu. Nahrádza ho, mnou nenávidené, sobotňajšie upratovanie. Pri špehovaní odvážlivcov preklínajúcich povinnosti plniace mimo svojho obydlia, presviedčam, hlavne svoju lenivú náturu, že trocha pohybu po sedemdesiatich šiestich metroch štvorcových nie je až tak na zaplakanie. Na moju obhajobu, touto „vlastnosťou", klamaním samým seba, že to nie je AŽ tak zlé, oplýva 90% populácie nášho štátu. Vlastne, pravdupovediac máme to vrodené. Hanenie všetkého čo je nám proti srsti je bežné, no prinútenie sa k činu na jeho nápravu? Dnešným ľuďom sa však nedivým, príliš zaneprázdnení! Na čo vlastne? Na všetko okrem ústneho rozpitvávania problému, ktorý sa po ukončení tohto „riešenia", stratí rovnako ako kauzy v Slovenskom parlamente.
Ak je človek nespokojný so svojim stavom, môže ho zmeniť dvoma spôsobmi. Buď zmení podmienky svojho života, alebo svoj duševný postoj. Prvý nie je vždy možný, ten druhý je možný vždy.
