Na druhom, mieste v tomto osobnom rebríčku, figuruje fakt reklamného tlaku na občana Slovenskej republiky. Táto reklamná „šikana“ nastáva každým rokom skôr a skôr. V roku 2011 obchodníci nezaháľali a svoje tromfy vytiahli v skoro prvej polovici októbrového mesiaca. Supermarkety akoby vianočnú ponuku nikdy neodložili, reklamné bombardovanie nemá hraníc. Napokon každý deň budú vraj Vianoce.
Bronzová priečka ostáva myšlienke dušičiek. Pre tých, ktorý hrdo presadzujú americký štýl Halloween nemám pochopenie. Neviem kto s pracujúcich rodičov má možnosť splniť svojej ratolesti požiadavku ,chodenia od domu k domu v kostýme, ktorý má samozrejme americký pôvod a recitovať vetu: „Cukríky alebo život“! Ak sa nachádzate na slovenskej dedine, čakajte ako odpoveď v lepšom prípade nechápavý pohľad doprevádzaný výsmechom, v tom druhom predvolanie na súd z dôvodu prepadnutia a ujmy psychickom zdraví.
Dušičky sú síce nie veľmi radostným sviatkom ale napriek tomu patria do nášho života. Deň, kedy sa zamýšľam nad podstatou tohto spôsobu uctenia si zosnulého zapálením sviečky. Počas nášho „výletu“ na mestský cintorín si povšimnem veľa faktov. Cieľ nášho bytia, respektíve jeho vplyv na životy ostatných živých. Všetko čo za svoje pretĺkanie sa dostaneme je len žulová tabuľa na ktorej je vyryté meno, dátum narodenia a úmrtia. Nikto si však pri typickom slovenskom závidení v podobe „Joj ta to krásny hrob, to kto tu umarl“ neprečíta aký ten človek bol a čo všetko prežil. Ostane to len v spomienkach ľudí. Ale nič hmatateľné okrem potomkov. Bytie bežného človeka je tak prosté ako príroda sama. Pri odchode z tohto miesta som si všimla mačku. Spala na niečom hrobe tak pokojne a verne akoby už navždy odpočívajúceho človeka poznala. Ktovie možno ju tam držal niečí duch a možno ona sama bola duchom.
