Slovenské národné povstanie.
Článok z roku 1990.
Ani pri 45. výročí Slovenského národného povstania nezabúdame na tých, ktorí pripravovali a zapojili sa do priebehu priamych bojov povstalcov proti fašistom. Boli to stovky občanov nášho okresu, ktorí bojovali so zbraňou v ruke ako partizáni - povstaleckí vojaci alebo ilegálni pracovníci. Samotná Nitra poskytovala priestor predovšetkým pre ilegálnu prácu komunistov, hoci to bola práca veľmi ťažká, zložitá a mnohí ilegálni pracovníci riskovali nielen svoje životy, ale aj životy svojich najbližších. Napriek tomu ilegálna KSS v Nitre nadviazala styky s organizátormi SNP a podieľala sa na oslobodení vedúcich činiteľov KSS z nitrianskej väznice. Žijú medzi nami v našom okrese priami účastníci bojov - partizáni a povstaleckí vojaci, ktorí s nasadením vlastného života bojovali proti fašistickej presile. Vinou reakčne zmýšľajúcich dôstojníkov sa nitrianska brigáda nepridala k SNP, hoci vojenské ústredie s ňou počítalo. Vtedajší veliteľ Doplňovacieho okresného veliteľstva v nitre pplk. Černek odišiel aj napriek ťažkostiam na povstalecké územie a bol veliteľom na úseku Liptovská Osada - Biely Potok. Ilegálna KSS pracovala aj v Zlatých Moravciach, vo Vrábľoch a v mnohých obciach Nitrianskeho (a Zlatomoraveckého) okresu. Všetky náznaky veštia už nastávajúci koniec hitlerovského teroru, koniec fašistickej vlády, hovorí sa o víťazstvách a nezadržateľnom postupe Sovietskej armády. Z moskovského rozhlasu sa naši občania dozvedajú aj o hrdinstvách ČS jednotiek, ktoré bojovali po boku Sovietskej armády. Ešte vypuklejšie sa prejavuje odpor proti fašizmu pri vzniku Slovenského národného povstania, hoci partizánska činnosť sa prejavuje už aj predtým v našich horských dedinách. Koncom júla 1944 sa zjavil na ulici Skýcova ozbrojený muž, hovoriaci po rusky. *Je to partizán,* vraveli vtedy ľudia. Pravda v tom čase už na Skýcove fungovala komunistická bunka, ktorá rozširovala protifašistické letáky a tlač. Ba dokonca na zhromaždení vypískali Ľudáckeho poslanca. Pôda sa vtedy dobre pripravovala a keď 29. augusta 1944 prihrmela do Bošian motorka a za ňou autobus, plný partizánov, nebol už nikto prekvapený. Skupina pozbierala zbrane od lesníkov a zostali na Skýcove. 30. augusta 1944 odišli do Topoľčianok, kde obsadili poštu, žandársku stanicu a úrady. Druhá skupina odišla nákladným autom do Obýc a Hostia, kde sa k partizánom pridalo asi 30 chlapov. V Topoľčiankach odzbrojili žandársku stanicu a vrátili sa na Skýcov. V samotnom Skýcove sa ešte po vyhlásení SNP koncom augusta 1944 zišla skupina občanov v požiarnej zbrojnici a založili si 1. partizánsku skupinu *Skýcov* pod vedením Rudolfa Matejova. Túto udalosť v obci pripomína pamätná tabuľa na požiarnej zbrojnici. Prvá partizánska skupina urobila na cestách do Skýcova zátarasy a spojila sa s Hornonitrianskou partizánskou brigádou, ktorej velili bratia Hagarovci a politickí komisári F. Mišee a A. Grznár. Dňa 31. augusta 1944 došlo k boju medzi hitlerovcami a povstalcami na Beňadickej ceste v Zlatých Moravciach. Hitlerovci prišli na dvoch nákladných autách a pred nimi išiel na pancierovom aute vodca nemeckej skupiny na Slovensku Franz Karmasin. Ponáhľali sa na povstalecké územie. Po krátkom, ale tuhom boji, padli piati povstalci. Medzi padlými bol aj sovietsky partizán z Kovalskej oblasti plk. Nikolaj Andrejovič Hluško. Pochovaný bol na miestnom cintoríne. Potom prišla hliadka troch partizánov do Hostia. Získali si najspoľahlivejších chlapov pre spoluprácu medzi nimi aj Ondreja Turčana. Boli to partizáni z brigády plk. V. A. Karaševa, ktorá sa sťahovala do pohoria Tríbeč. Dňa 28. októbra 1944 došlo k zrážke medzi partizánmi a hitlerovcami v skýcovskej hájovni Drahožická huta. Padli traja partizáni a päť nemeckých vojakov. Na tomto mieste je dnes pomník SNP. Partizánska brigáda *Alexander Nevský*, ktorej veliteľom bol hrdina ZSSR plk. Viktor Alexejevič Karašev (krycie meno Stepanov), bola po bitke pri Šváboch rozdelená. Jedna časť spolu s veliteľom brigády odišla smerom na Košice a druhá časť dostala príkaz utáboriť sa čo najbližšie k Bratislave. Táto skupina sa dostala do našich tríbečských hôr. Jej veliteľom bol G. D. Avdejev. Tvoril ju partizánsky prápor majora Ľudovíta Pavla Sýkoru a sovietski partizáni. 16. novembra 1944 zviedla táto partizánska skupina hrdinský boj s fašistami na Cibajke medzi Jánovou Vsou a Zlatnom. V tomto boji padol aj náčelník štábu paráporu majora Ľ. Sýkoru kpt. Jozef Szabó, hrdina SNP in Memoriam. Po boji partizánska skupina pokračovala v prechode a dostala sa na úsek Zlatno - Skýcov, kde sa utáborila až do 21. decembra 1944. Do pohoria Tríbeč sa dostali aj ďalšie partizánske oddiely, ktorým velili sovietski velitelia major Zorič, kpt. Maximov, a kpt. Putilov, oddiely sa utáborili v Bukovine medzi Zlatnom a Skýcovom. Pridávali sa k nim občania nielen zo Zlatna a Skýcova, ale i z ďalších okolitých obcí. V oddiele kpt. Maximova bol ako veliteľ čaty Ondrej Jonis zo Zlatna, ďalej v tomto oddiely bol Peter Dávid zo Skýcova, bratia Jozef a Karol Cigáňovci z Topoľčianok, ktorí spolu s O. Jonisom spomínajú na partizánov rozličných národností. Menovite na Bulharov Ch. Kirova, A. Pančekova, M. Placharova, na Jánoša a Jozefa Naďa z Budapešti a na ďalších. Do tríbečských hôr sa presťahovala aj časť brigády Jána Žišku, ktorej štáb sa usídlil neďaleko horárne v Lovciach. Na čele tejto skupiny boli kpt. Teodor Póla, kpt. Vasil Klokov a kpt Rezuto. V novembri 1944 bola vysadená nad Obycami špeciálna skupina 15 sovietskych partizánov pod vedením majora Soboleva. Skupina sa utáborila na vrchu Samček, odkiaľ robila bojové akcie, predovšetkým na Pohronie. Ich spojkou bol komunista Cyprián Judin z Obýc. Tak v našich horách Pohronský Inovec a v pohorí Tríbeč bolo v novembri 1944 vytvorené súvislé pásmo partizánskych skupín. Nemci sa ani do týchto hôr neodvážili.
==>
Obzvlášť smutnou udalosťou bol večer 22. decembra 1944 , kedy v tesnej blízkosti obce Zlatno havarovali dve sovietske lietadlá. Boli to lietadlá, ktoré prinášali povstalcom strelivo, výbušniny a lieky. Zahynulo jedenásť sovietskych letcov. Jedine pilot Nikolaj Meťolkin sa zachránil. na mieste havárie je dnes pomník. Zvyšky havarovaných lietadiel spolu s autentickými fotografiami sa nachádzajú v Pamätnej izbe obce Skýcov. Partizánska skupina pplk. G. D. Avdejeva a prápor majora Ľ. Sýkoru sa v polovici decembra nachádzali už v spomínanom priestore medzi Zlatnom a Skýcovom. V tomto období sa celá partizánska skupina sformovala do brigády s názvom: *Nitrianska partizánska brigáda*. Jej veliteľom sa stal gardový nadporučík s titulárnou hodnosťou podplukovník Genadij Dmitrijevič Avdejev (krycie meno Smirnov), komisárom bol N. Kovaľ, náčelníkom štábu kpt. D. N. Dudin. Brigáda mala štyri prápory. Prvý prápor tvorili sovietski partizáni s pomenovaním *Stalinský* a jeho veliteľom bol kpt. V. I. Orlenko. Druhý prápor tvorili slovenskí partizáni a ich veliteľom bol major Ľudovít Pavol Sýkora. Náčelníkom štábu v tomto tábore do 16. novembra 1944 bol kpt. Jozef Szabó. Po jeho hrdinskej smrti prevzal úlohu náčelníka štábu kpt. Viktor Haverlík. Tretí prápor tvorili baťovci z okolitých obcí a ich veliteľom bol kpt. Jozef trojan a štvrtým práporom sa stal oddiel kpt. Mičudíka. Nazývali ho internacionálny, pretože boli doňho zadelovaní všetci cudzí príslušníci Bulhari, Francúzi, Holanďania, Maďari a ďalší. Dňa 22. decembra 1944 partizáni Nitrianskej partizánskej brigády obsadili obce Hostie, Obyce a Jedľové Kostoľany. Občania týchto obcí s neočakávanou srdečnosťou privítali partizánov. V týchto obciach prežívali aj Vianoce 1944. Občania im pripravili skromné balíčky s jedlom a darčekmi i milé chvíle na Štedrý večer. V Hostí usporiadali štedrovečernú akadémiu, na ktorej sa zúčastnilo takmer celé veliteľstvo. V tomto období vstúpili do jednotlivých práporov Nitrianskej Partizánskej brigády mnohí občania nielen zo spomínaných obcí, ale aj z iných. 16. decembra 1944 partizánsky oddiel Národný pomstiteľ, ktorému velil kpt. Viktor Maximov, obsadil obec Skýcov. Neskoršie prišli do obce aj oddiel Zarubežnij, ktorému velil major Alexander P. Sviatogorov-Zorič a oddiel Plameň, ktorému velil kpt. N. S. Lavrik-Putilov. Takto v Skýcove mali svoje sídlo tri paartizánske oddiely, ktoré tu boli až do 10. marca 1945. Celá obec žila partizánskym hnutím v Nitre a v Braislave. Oddiel majora Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom a pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy Sovietskou armádou. Fašisti sa pokúsili niekoľkokrát zaútočiť proti partizánom na Skýcove, ale bezvýsledne. Pri jednom boji s fašistami padli sovietski partizáni Leonid Minakov a Kuzma Cymbal. Pochovaní sú blízko za horárňou na Pieskoch. Nitrianska partizánska brigáda dobre spolupracovala s ilegálnym partizánskym hnutím v Nitre a v Zlatých Moravciach. Ilegálne partizánske hnutie v Nitre dodávalo partizánom potraviny, obuv, šatstvo, peniaze a dôležité správy. Partizáni im zasa dávali výbušniny. Celá výmena sa najprv prostredníctvom spojky pripravila a uskutočnili ju potom furmani, ktorí na vozoch maskovane medzi drevom doviezli výbušniny a z Nitry maskovane odvážali potraviny, obuv a šatstvo. Z rôznych akcií Nitrianskej partizánskej brigády možno z tohto obdobia spomenúť záchranu historických pamiatok z Topoľčianskeho kaštieľa. Ešte koncom decembra 1944 pripravili fašisti drahocenné historické pamiatky do veľkého sťahovacieho voza, s cieľom odviezť ich. Keď sa o tomto partizáni dozvedeli, rozhodli sa tento plán fašistom prekaziť. 2. januára 1945 prišla o 17:30h do Topoľčianok partizánska hliadka. Zistila situáciu v obci a rozhodli sa sťahovací voz s historickými pamiatkami zachrániť. Partizáni obsadili poštový úrad, notársky úrad a okolie žandárskej stanice. Po dobu činnosti z obce nikoho nepustili. Toho istého večera o 23:00h odchádza z Topoľčianok veľká partizánska kolóna smerom do Hostia. Dva páry koní z topoľčianskeho žrebčina ťahali sťahovací voz s historickými pamiatkami. Okrem toho partizáni si viezli veľký proviant. V obci hostie uložili partizáni pamiatky do miestnej školy. Bola to úspešná akcia partizánov. V tomto období partizáni zajali aj 120 Maďarov, kjtorí boli pričlenení k práporu kpt. Mičudíka. m10. januára 1945 partizáni tejto brigády vyhodili medzi Novou Baňou a Beňadikom dve nemecké nákladné autá naložené muníciou. Fašisti sa pomstili. 9. januára 1945 popravili obesením na rozhlasovom stĺpe pred rímsko--katolíckym kostolom v Zlatých Moravciach Jozefa Hudeca a Ľudovíta Miloša. Dňa 26. januára 1945 podobne skončili na tomto mieste umučení partizáni Richard Rosák a Ladislav Oláh. Tragédiu dnes pripomína pamätná tabuľa. Fašisti sa rozhoddli pomstiť aj obciam, v ktorých sa zdržiavali partizáni. 15. januára 1945 fašisti zaútočili na partizánske obce Hostie, Obyce a Jedľové Kostoľany. V obci Hostie pri nerovnom boji, asi tisíc fašistov podporovaných tankami a obrnenými vozmi, padli partizáni Michal Olejár a Michal Jurko, kým ťažko ranený Ondrej Pupák vyviazol z boja živý. Fašisti mali viac mŕtvych a ranených a vidiac neúspech akcie, ktorou chceli rozdrviť Nitriansku partizánsku brigádu, pomstili sa na miestnom obyvateľstve. Bol to jeden z najkrušnejších dní tejto obce ležiacej pod Hrušovom. Obidvaja padlí partizáni sú pochovaní na miestnom cintoríne. Kultúrno--historické pamiatky i napriek tomu, že ich hitlerovci zo školy odvliekli, neboli zničené. Sovietska armáda pri svojom rýchlom postupe zachytila ich na Západnom Slovensku a dnes tieto krásne hodnoty sú opäť na svojom mieste ako svedectvo, že naši partizáni i v ohni bojov vedeli prelievať krv za záchranu kultúrnych hodnôt patriacich nášmu ľudu. 16. januára 1945 zaútočili hitlerovci na Jedľové Kostoľany. Dostali sa až ku kostolianskemu mlynu, kde vznikla prestrelka, v ktorej bol jeden občan smrteľne zranený. Fašisti urobili domové prehliadky a na večer ustúpili z obce. Partizáni Nitrianskej partizánskej brigády ustúpili do hôr Pohronského Inovca. Tu v priestore horárne Obycká Huta a v lese Krtinová pod Veľkým Inovcom si vybudovali zemľanky. Odtiaľto robili partizáni bojové akcie nielen na požitavie, ale aj na Pohronie. Partizáni tu získali pre spoluprácu Oľgu Hrežďovičovú--Svitkovú, ktorá sa im stala spojkou. Táto prostredníctvom Alexeja Sergejeviča Nefedjeva odovzdávala brigáde dôležité správy o pohybe Nemcov. Občania z okolitých dedín, predovšetkým Machuliniec, Obýc a ďalších, nezabudli na partizánov hlboko v horách. Zásobovali ich potravinami a odevom. Cyprián Judin z Obýc pravidelne nosil partizánom lieky, ktoré im posielal lekár z Obýc, Ján Judin. Celá Nitrianska partizánska brigáda bola neustále v rádiovom spojení s Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Odtiaľ dostávali pokyny a rozkazy. Brigáda bola zásobovaná aj strelivom a zbraňami, ktoré boli zhadzované zo sovietskych lietadiel na Krtinovej lúke pod Veľkým Inovcom. Dňa 25. januára 1945 odišla z tohto priestoru štvorčlenná partizánska hliadka na prieskum do Topoľčianok. V Topoľčiankach však narazili na fašistickú jednotku. Za záhradami Hlavnej ulice v Topoľčiankach na Kopaničkách došlo k prestrelke, pri ktorej boli zastrelení Rolf Blau, narodený 12.12.1914 v Sanwerku v Holandsku a Július Kasser, narodený 6.7.1915 v Mulhuose vo Francúzsku. Ďalší dvaja partizáni boli zranení a po odchode fašistov sa skryli v jednom dome na Hlavnej ulici. Na druhý deň ráno 26. januára 1945 ich fašisti našli a obidvoch popravili obesením. Bol to René Oran, narodený 14.12.1925 v Štrasburgu vo Francúzsku a Johan Cornelius Blom, narodený 17.5.1917 vo Wardenburgu v Holandsku. Bol to neľudský čin, na ktorý sa museli dívať občania Topoľčianok. Na mieste popravy je dnes postavený pomník.
==>
Dňa 2.2.1945, hliadka Nitranskej partizánskej brigády na prednej stráži zadržala a na výsluch priviedla väzenského dozorcu dozorcu Krajskej väznice z Bratislavy, ktorý sa predstavil ako spojka od Karola Šmidkeho z Bratislavy. Po konfrontácii sa zistilo, že ide ozaj o spojku Šmidkeho, ktorý žiadal vyslobodiť politických väzňov v Nitre Viliama Širokého a J. Ďuriša a odviezť ich k Sovietskej armáde. Žiadosť Šmidkeho bola splniteľná a bola v záujme partizánskeho boja. Takúto kladnú správu so súhlasom aj cestou spojky oznámili do Bratislavy. Dňa 5.2.1945, partizánska hliadka zadržala v Jaďovej pod partizánskym bralom päť civilov. Boli to oslobodení politickí činitelia, Viliam Široký, Július Ďuriš, ktorých sprevádzali štátny zástupca a väzenský zamestnanec. Piatym mužom bol sprievodca z Machuliniec, ktorý skupinu doprvádzal. Najbližší rozkaz, ktorý Nitrianska partizánska brigáda z Kyjeva dostala, bolo pripravenie prechodu partizánov k Sovietskej armáde, ktorá bola za Hronom asi 20 km od tábora brigády. Podobný rozkaz dostal aj štáb 2. ukrajinského frontu maršála Malinovského, ktorý mal prechod partizánov cez rieku Hron pripraviť. 10.2.1945 prišla na štáb Nitrianskej partizánskej brigády štvorčlenná rozviedka Sovietskej armády, ktorá priniesla plán prechodu. Rozviedku viedol major Stanislav Krok--Wroňsky a boli v nej kpt. Lapuškin, npr. Sačurov a Jozef Turčan. Začala sa horúčkovitá príprava prechodu. Porady najprv dôverné v užšom kruhu na štábe a potom spoločne s veliteľmi práporov, oddielov. Počítalo sa aj sprípadnými bojovými prekážkami. Prechod sa určil na 13.2.1945. Rozdelili sa zásoby streliva a proviantu. Posledné porady s veliteľmi rôt, čiat a oddielov. Vykonala sa kontrola osobná i zbraní. Nástup bol 13.2.1945 o 13:00h. O 15:00h dal veliteľ Nitrianskej partizánskej brigády pplk. Genadij Dmitrijevič Avdejev rozkaz na prechod k Sovietskej armáde. Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Nemeckú Hutu. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. Na čele každého prúdu bola početná rozviedka v bielych plášťoch. Pravé krídlo sprievodu pri prechode cez Hron zaisťoval prápor majora Ľ. Sýkoru, ľavé krídlo prápor kpt. Mičudíka. Srednú kolónu viedol major Stanislav Krok--Wroňský. Vo večerných hodiách brigáda prekonávala posledné 4 km. ostupoval dolu miernym zalesneným svahom ku frontovej línii na Hrne. Bolo blízko ped polnocou, keď adli prvé výstreli a likvidovali sa nemcké stážne oddiely. Prápor majora Sýkoru po predbežnom zamínovaní ciest zaujal obranu v smere od Beňadika. Prápor kpt. Mičudíka očistil osadu Orovnica od nemeckých buniek a vytvoril obranu od Novej Bane. Krátko pred polnocou začal prechod cez Hron, ktorý bol od kraja asi dva metre zamrznutý. K dispozícii boli iba dva člny a ľudí okolo do 900. Na druhej strane už čakalihliadky Sovietskej armády. Prechod cez Hron bol mimoriadne ťažký, voda hlboká, člnky iba dva, i koní málo. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc. Už v náručí slobody a hynuli. Mnohí sa nedožili radostnej chvíle stretnutia s bratskou Sovietskou armádou. Na prahu slobody sa utopili v ľadových vlnách Hrona. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci, Ján Turčan a Ján Magušín z Hostia, Dr. Jozef Šurda z Obýc a ďalší, ktorých mená sú na pomníku v Orovnici. Sotva skončil hrdinský trojhodinový prechod, Nemcom došli posily a začala streľba mín na Tekovskú Breznicu, kde sa na krátky oddych sústredili partizáni. A tak po krátkom oddychu pokračovali horou i poľami smerom na Tekovskú Novú Ves. Pred obcou na ceste sa brigáda zastavila, zoradila sa v obci, pri vojenskej hudbe defilovala pred veliteľstvom Sovietskej armády. Potom bola Nitrianska partizánska brigáda začlenená do 2. ukrajinského frontu Sovietskej armády a spolu s ňou sa zúčastnila ďalších bojov, aby po boku Sovietskej armády skončila dielo, ktoré začali v slávnom Slovenskom národnom povstaní. Sovietske partizánske oddiely v Skýcove ešte zostali. Fašisti sa pokúšali niekoľkokrát zaútočiť proti partizánom na Skýcove, ale bezvýsledne. Skýcov bol dobre bránený. Po odchode partizánskych oddielov zo Skýcova zaútočili 15.3.1945 na obec hitlerovské jednotky nielen od Topoľčianok, ale aj Veľkých Uheriec a Topoľčian. Chlapi odišli do hôr a v dedinách zostali iba starci, ženy a deti. Rozzúrení fašisti prišli do obce a vyhlásili, aby sa všetci chlapi zišli pred kostolom. Prišlo ta iba zopár starcov. Po tomto vyhlásili do dvoch hodín vysťahovanie všetkého obyvateľstva. Obyvateľov Skýcova - starcov, ženy a deti - nechali nastúpiť a pod dozorom ich odvliekli smerom na Bošany. Blížiaca sa Sovietska armáda zachránila obyvateľov od odvlečenia do koncentračného tábora. Utrpenie Skýcova bolo dovŕšené 16.3.1945, kedy hitlerovci obec vypálili. Z 232 domov zhorelo 226, zostal kostol, škola, fara a ďalšie dva domy. Bolo to vyvrcholenie fašistického teroru a vyvrcholenie brutality *nadľudí*. Krvavý teror nedokázal zlomiť bojové odhodlanie partizánov a občanov Nitrianskeho (a Zlatomoraveckého) okresu. Bolo zásluhov v ilegalite pracujúcich komunistov, že miestne obyvateľstvo neklesalo na duchu, ale pevne verilo, že deň definitívneho oslobodenia je blízky. Veď spoza Hrona už duneli výstrely sovietskych diel. Zvestovali, že dni vlády temna sú už spočítané. Veľmi radostné bolo stretnutie partizánov s vojakmi - osloboditeľmi. Zvyšky partizánskych oddielov v tríbečských horách sa pričlenili k Sovietskej armáde. A tak sovietski a rumunskí vojaci kráčali a postupovali ďalej plece pri pleci s našimi partizánmi. Krásny to bol symbol splynutia a družby stranou vedeného národno--oslobodzovacieho boja nášho ľudu s osloboditeľskou misiou Sovietskej armády. Slovenské národné povstanie vzplanulo ako zákonitý dôsledok vývoja slovenskej spoločnosti v rokoch 1939--1944. Bolo zákonitým vyvrcholením národno--oslobodzovacieho hnutia česko--slovenského ľudu za druhej svetovej vojny. Aj v Nitrianskom okrese v radoch povstalcov bojovali popri Slovákoch aj Česi, občania Sovietskeho zväzu, Bulhari, Holanďania, Francúzi, Maďari a ďalší. Ideály, ktoré si SNP kládlo, boli blízke i príslušníkom iných národov. Splynulo organicky s bojom národov proti fašizmu za demokraciu a národnú slobodu.O partizánskych bojoch v Skýcove, ale aj v Zlatne, Hostí, Obyciach a Jedľových Kostoľanoch sa dozvieme v Pamätnej izbe obce Skýcov a Nitrianskej partizánskej brigády. Je to expozícia Oblastného nitrianskeho múzea. Nie sú to iba fotomateriály, ale aj ukážky zbraní, ktorými sa v SNP bojovalo. Vhodné materiály sú aj v ďalších Izbách revolučných tradícií a priamo v expozícii Oblastného nitrianskeho múzea v Nitre.
==>
Príspevok nemohol zachytiť celý priebeh SNP v Nitrianskom (a Zlatomoraveckom) okrese. Spracovaný bol podľa rozprávania priamych účastníkov bojov v SNP na základe prečítaných miestnych obecných kroník, archívnych materiálov a použitej literatúry. []DR--Ondrej--Valach + kolektív[]
