Všetko pochmúrne zanikalo a všetka tiaž pominula, akoby už na zemi neexistovala gravitácia. Bolo jej jedno, že leží sporo odetá v tmavej uličke chladnej Moskvy, teraz jej už nič neprekážalo, aby len tak ležala bez bolesti. Už ani nevedela, koľký muž sa na nej vystriedal tento týždeň. Droga pomáhala zabudnúť na ceste životom krásnej no závislej ženy. Cítila síce, ako chlad preniká cez jej krátku sukňu, no v tomto stave sa bolesť menila na informáciu, ktorej neprikladala veľký vyznam. Kdesi vnútri jej bolo teplo a tento pocit chcela cítiť znova a znova. Potom sa však stalo niečo, čo sa nemalo stať. Keď sa prevalila a postavila, aby šla nájsť nejaký hotel, kde sa môže ukryť pred chladom, vytiahla zo svojej kabelky skrčené bankovky za ktoré si dnes jeden muž kúpil na chvílu jej telo a pozornosť. Keď sa chcela oprieť o stenu a napraviť si topánku, ktorá bola takmer vyzutá, zbadala niečo, čo ju ponorilo znova do minulosti. Obyčajný ošúchaný plagát oznamujúci, že v meste sa bude konať cirkus ju ponoril do spomienok na ranné detstvo. Znova tam bola. Mala osem rokov a sedela na zadnom sedadle starej Volgy. Jej rodičia sedeli vpredu a na tvárach mali spokojný výraz. Ona sa veľmi tešila, lebo ju konečne rodičia mali vzať po prvýrát do cirkusu. Mal to byť darček k jej ôsmim narodeninám.
„Oci, budú tam aj slony?"
Pýtala sa malá Tatiana s očami rozžiarenými ako dva lampášiky.
Jej otec sa usmial na svoju milujúcu manželku a povedal Tatiane.
„Áno, aj medvede na bicykli."
Tatiana si nedokázala predstaviť, že čoskoro uvidí medvede ktoré sami dokážu jazdiť na bicykli.
„Jaj ocko, ďakujem ti, to bude najkrajší darček aký ste mi mohli dať."
Po tejto spomienke spojenej s obrovským hlukom prišla tma. Potom prebudenie v nemocnici a iba samími cudzími ľuďmi naokolo. Tatiana ležala na posteli a plakala.
„Kde mám ocka? Kde je mama?"
Doktori k nej pribehli a pichli jej sedatíva.
Až po mnohých rokoch jej povedali, že bola jediné ktorá prežila autonehodu.
Znova sa prebrala v chlade moskovských ulíc. Začala plakať, stále viac. Obyčajný plagát ju ponoril do spomienok ktoré pálili akoby ju ponorili do kyseliny. Droga pomohla túto spomienku prežiť ešte intenzívnejšie.
Pomyslela si teraz na to, čo by asi tak povedal jej otec keby videl čo robí?
Rozbehla sa smerom k mostu a chcela ukončiť bolesť ktorá ju mučila. Už bola takmer pri moste keď sa zrazu potkla a spadla na zem. Cítila, ako hlavou narazila do obrubníka. Ostala ležať a cítila, ako jej zima preniká stále hlbšie do tela. Zrazu sa pri nej zastavil jeden muž. Tento muž natrvalo zmenil jej osud. Chvíľu sa pozeral na bezmocné, no prekrásne telo Tatiany a potom vzal do ruky kabelku a chvíľu sa v nej prehraával. Našiel tam peniaze a biely prach. Usmial sa a povedal si. Dokonalé. Myslím že som práve našiel budúcu čiernu vdovu. Vytiahol telefón a dal povel svojim mužom. Po chvíli prišlo auto a naložili doň bezvládne telo Tatiany. Keď muž zatváral dvere, pozrel si jej tvár a povedal.
„Raz mi budeš ďakovať, že som ti pomohol nájsť svoje miesto a tvár v tomto krutom svete."
(AK CHCETE ČÍTAŤ POKRAČOVANIE KLIKNITE NA PROFIL AUTORA A POKRAČUJTE ČLÁNKOM ČÍSLO DVA)
