„Kričia preto, lebo si myslia, že ich nikto nepočúva,“ odpovedal nesmelo prvý.
„Nie, kričia preto, aby presadili svoj názor pred inými,“ rýchlo dodal druhý.
„Kričia preto, lebo chcú mať u druhých rešpekt,“ dôrazne poznamenal ďalší.
„A možno kričia preto, lebo sa dali obrať o pokoj, ktorý im teraz chýba,“ povedal napokon posledný.
„Prečo však niekedy kričia aj vtedy, keď s nimi súhlasíme?“ opýtal sa profesor.
A žiaci znovu hľadali odpoveď, ktorá by bola vo všetkých ohľadoch správna, ale márne. Vtedy profesor povedal: „Viete prečo ľudia na seba kričia? Je to preto, lebo keď sa na seba hnevajú, ich srdcia sa od seba príliš vzdialili. A ak sa chcú počuť, musia na seba kričať. Čím sú nahnevanejší, tým silnejšie. Lebo skutočne rozumieť je možné iba srdcom.“
Po chvíli ticha učiteľ dodal: „Všimnite si, čo sa stane, keď sa dvaja ľudia do seba zaľúbia. Nekričia, ale hovoria veľmi potichu. To preto, lebo vzdialenosť medzi ich srdciami je veľmi malá. Niekedy sú si tak blízko, že ani nehovoria, iba šepkajú. A keď je láska najintenzívnejšia, nemusia ani šepkať, stačí, keď sa na seba pozerajú. Ich srdcia si vtedy rozumejú aj bez slov.
To sa deje medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa ľúbia. Úlohou človeka je však lásku, ktorú sa s pomocou milovanej osoby naučí v sebe rozochvieť, rozšíriť na všetkých a všetko, čo ho obklopuje, a čo mu bolo z lásky prepožičané.
Preto keď sa s niekým rozprávate, nedopusťte, aby sa vaše srdcia od seba vzdialili. A keď si s druhým človekom nebudete rozumieť, nikdy nehovorte slová, ktoré by mohli vaše srdcia ešte viac oddialiť. Pretože potom raz môže prísť deň, keď bude vzdialenosť taká veľká, že už nenájdete k sebe cestu späť.
