Takisto aj muži medzi tromi žrďami anglickej reprezentácie vchádzajú do dejín. Pravidelne však ide o ich neskutočné zaváhania. Či už to bol David Seaman v roku 2002, či Paul Robinson v kvalifikačnom zápase v Chorvátsku, alebo Scott Carson s tým istým súperom, všetci majú spoločné jedno. Ani jeden z nich je brankár svetovej extratriedy. Najnovšie však sklamal Rob Green. Brankár, pre ktorého bolo špecifické, že takmer nerobí chyby. Teraz čakám, čo vyvedie Joey Hart..Naozaj neviem, či je momentálne príjemné vstupovať do brány vo farbách Albiónu, keď už zrejme aj sama královná čaká na nejaký husársky kúsok anglického reprezentačného brankára. Nech už nosí akékolvek meno na chrbte.
Je veľmi jednoduché zhodiť prehru, či stratu bodov na brankára. Je jedno akú krajinu reprezentujete, vždy máte odlišný dres a preto ste vždy jednoduchším terčom. Anglickí reprezentační brankári však dávajú tejto psychologickej nevýhode ďalší rozmer. Neviem si vysvetliť prečo sú to vždy anglickí gólmani, ktorí sú zárukou smiešneho gólu vo vlastnej sieti. Nechápem, že práve brankári, ktorí mali doteraz povesť, ktorá zaručovala koniec čiernych časov na tomto poste sú zrazu opäť nočnou morou. Absolútne sa nesnažím zhodiť chybu na Roba Greena, práve naopak. V ďalšom vývoji konkrétneho zápasu ukázal svoju triedu už len tým, že dokázal striasť zo seba ťaživý pocit chyby, ktorý dokáže s brankárovou psychikou narobiť veľké veci. Angličania si teraz pravdepodobne búchajú hlavu o stenu, pretože opäť majú známeho strašiaka. Snažím sa len prísť na to, prečo je ten post u nich ešte špecifickejší. Viem, že odpoveď mi nedá nik a nedám si ju asi ani sám, ale momentálne musí byť pre akéhokoľvek anglického reprezentačného brankára zložité postaviť sa do brány. Nedôvera, ktorú musia všetci traja na šampionáte cítiť, im môže zlomiť väz.
Podľa môjho názoru práve tento aspekt stojí za krízou anglických brankárov. Ani jeden z menovaných nepatril medzi anglický priemer v domácej súťaži, všetci traja podávali štandartne kvalitné výkony. Špecifickosť brankárskeho postu je práve v psychológii a sebadôvere a preto by sa mali Angličania a anglickí fanúšikovia zamyslieť nad tým, či sami nestoja za zaváhaniami svojich mužov v rukaviciach. Pokiaľ totiž brankár necíti podporu a neverí si, nechytí nič. Akurát tak chrípku. Myslím, že aj náš Ján Mucha by vedel rozprávať o tom, ako vie brankár oplatiť prejavenú dôveru, ktorú dostal až v Legii Varšava. Zhrnuté a podčiarknuté: Akonáhle si anglická verejnosť bude slubovať od brankárov hrúbky, aj sa ich dočká. V kombinácii s loptou Jabulani je nesebavedomý brankár katastrofou. My môžme byť šťastní, že Janko Mucha je v obrovskej pohode a Angličania môžu smútiť pretože si sami vytvorili kult brankárskych skratov a miniel.
