Každý kto si z času na čas rád podebatuje vie, že diskusia býva najzaujímavejšia vtedy, keď sa stretnú rozdielne názory perfektne pripravené obhájiť sa. Ak sa ľudia navzájom potľapkávajú po chrbte a chvália jeden druhého, ako skvele sa dokázali zhodnúť, nevedie to k ničomu konštruktívnemu. Referendum by teda bolo vynikajúcou príležitosťou na podnetnú debatu, veď medzi jeho zástancami aj odporcami nájdete nemálo zaujímavých a inteligentných ľudí. Ale dokonca aj moja maličkosť sa už pár týždňov vyhýba akémukoľvek názorovému stretu na kritickú trojicu otázok a ani v tomto blogu nebudem vyjadrovať svoj postoj voči nim.
Príbehy, samé príbehy...
To, čo by malo byť spoločenskou predreferendovou diskusiou, sa totiž zvrhlo na hromadenie rozprávačiek, výmyslov a poloprávd, urážok a následného pocitu sebaľútosti a ublíženosti. Namiesto toho, aby sme sa na tému pozreli odbornejším okom, ponúkli štúdie a vedecky podložené argumenty, dostávajú sa k nám jednoducho len príbehy. Príbeh o tom, že šesť detí sa vyjadrilo, že nechcú žiť s homosexuálmi, že dve homosexuálne rodiny majú deti a všetci sú šťastní, že otecka v Nemecku šupli do basy za odmietnutie sexuálnej výchovy pre svoje dieťa, že tí a tí hercí poznajú homosexuálov a všetci sú vlastne fajn apod.
Honosné vyjadrovanie
Pár dní pred referendom sme teda hlboko ponorení do nenávistnej atmosféry, ktorá svojou úrovňou nápadne pripomína užívateľské diskusie pod článkami Nového času. Ľudia jednoducho už dávno majú svoj názor, oháňajú sa slovíčkami ako „normálny“, „správny“, „tradičný“ a definujú ich na základe svojho súkromného pocitu. Používajú dobre znejúce slovné spojenia ako "je potrebné chrániť", "homofóbne myšlienky", "nehanbím sa povedať svoj názor"... Ak preferujete exaktné vyjadrovanie alebo ste napríklad sledovali kampaň pred referendom o škótskej nezávislosti, musí vás z tohto tu už bolieť hlava.
Stredoveká politika strachu a nenávisti
To sa dá samozrejme na individuálnej aj krčmovej úrovni akceptovať, ale ak aj samotní iniciátori neponúkajú presvedčivé argumenty, spoliehajú sa na vytvorenie atmosféry strachu v štýle „Toto chcete pre svoje deti?“ a na odvolávanie sa na božské autority, akoby sme žili v nejakej primitívnej spoločnosti, tak aj bežnému človeku jednoducho napadne, že na podloženie svojho názoru nepotrebuje nič viac len svoj dobrý alebo zlý pocit. Pravda, ani liberálne médiá ako odporcovia sa nijako nezaskveli. Na jednej strane tu teda máme silný demokratický nástroj, na druhej strane diskusiu, ktorá ho nie je hodná.
Nemať názor
Dnes som skúšala jednu študentku. Riešili sme príklad, ktorý nemala správne. Snažila som sa ju naviesť na správnu cestu a po každej otázke mi takmer bez rozmyslenia ponúkla novú odpoveď. Zakaždým zlú. Napokon sme sa k správnemu postupu dopracovali, ale vyčítala som jej tú potrebu povedať aspoň niečo, hoci si to poriadne nerozmyslela. Takto sa však ľudia často správajú aj v bežnom živote - potreba mať názor je silnejšia, ako si veci dôkladne premyslieť a dospieť k rozumnému riešeniu. Ak do toho ešte zamiešate tvrdohlavosť, potrebu trvať na svojom pôvodnom názore a neschopnosť prijať omyly, je to hotová galiba.
Aké príjemné by bolo niekedy počuť: „Mám už z toho nejaký pocit, ale stále neviem, čo si o tomto mám myslieť. Nevenoval som dosť času na to, aby som si vytvoril názor a vedel ho dôstojne obhájiť.“
PS: Prosím, nenechajte ma ľutovať, že som k tomuto článku povolila diskusiu.