Čierna

Temná noc zahaľaje mesiac nad hlavami ľudí pokojného mestečka Stranglerday. Hmla stíha čierny dom za domom, nikde ani obraz z televízora. Pár bezdomovcov sa ukrýva na cintoríne pred partiou mladých tínedžerov. Jediní noční obyvatelia.
Mestečko vôbec nebývalo také, v piatky to tu žilo až do čias, keď sa tam záhadne zjavil muž, ktorý škrtí svoje obete, ženy. Polícia posiela každý deň hliadku, ale s nulovou odozvou.
Útulný malý päť-izbový dom s nízky plotom. Tráva je na dvore pustá, pošta pomaly žltne v schránke. Majitelia sa dávno o to nestarajú.
Vnútri na druhom poschodí leží v posteli muž a žena. Krásna mladá žena Emilia je skrutená do klbka a zarytá pod perinou až po krk. Poriadne sa nevyspala už dva týždne.
Aston ju objíma a zadumene sa pozerá von oknom. Pre teba by som urobil všetko, stačí len pomyslieť a ja to spravím. Len sa už prestaň trápiť, ochránim ťa . Kvôli nej a jej panickému strachu dal aj výpoveď v práci. Nabudúci týždeň sa majú sťahovať, všetko bude lepšie. Uisťuje sám seba vo svojich myšlienkach.
Náhle rinčanie rozbitého skla zdola ho vytrhuje z toho sledu. Ani nestihne zdvihnúť svoju ruku a Emilia už kričí. Tak rýchlo ako je to možné jej kladie ruku na ústa.
„Tíško,“ šepká jej do ucha. „Ničoho sa neboj, počuješ? Neboj sa, to bude tým počasím. Ukľudni sa.“
Avšak stále sebou myká a snaží sa mu vytrhnúť, potom ako sa mu zahryzne do ruky je voľná. Aston sa snaží ovládnuť svoj hnev, chlácholajúcim hlasom ju znova upokojuje.
„Počúvaj ma Emilia, len počúvaj. Vôbec nič sa nedeje, idem dole. Hneď budem späť, len tu počkaj na mňa.“
Emilia je zmätená, bojí sa toho čo je dole, ale zase sama sa bude báť ešte viac. Napokon nevydá ani hláska a so slzami v očiach sa usadzuje do kúta.
Už mesiac nevyšla z domu, bojí sa každého zvuku, cez deň len sleduje ľudí, o každom si vedie podrobný zápis. Vyvinula si zo škrtiča chorobnú paranoju...
Aston vyberá z nočného stolíka zbraň. Malý šesť-komorový revolver. Náboje sú v ňom, len ho nabíja. Pre Emiliu by dokázal zabíjať, len aby sa všetko vrátilo do starých koľají, keď ešte len začínali spolu chodiť. Možno sa mu to dnes vyplní. Otvára dvere a schádza dole schodmi. V hlave si ujasňuje svoj postup, výstrel, následne otázky. Je na prízemí, smeruje do obývačky, odkiaľ smeroval ten hlukot. Revolver drží pred sebou, počíta do troch. Jedna, dva, tri...
„Nehýb sa.“
Na zemi pri dverách niekto leží. Žiadny pohyb, len je opretý o stenu.
„Kto ste? Postavte sa! Okamžite!“
Len zakašľe, ale stále neplánuje prehovoriť. Aston je nesvoj, nevie čo urobiť ďalej, stačí pohnúť prstom. Stláča ho asi do polovice, zrazu prestáva. Po nemom tichu sa rozhodne zasvietiť. Cúva dozadu a šmátra po vypínači s jednou rukou namierenou na ležiaceho. Našiel ho.
V kaluži krvi tam leží muž, vyzerá na 35, drží si svoju pravú, zakrvavenú ruku. Oblečený ma hnedý kabát a na krku veľký čierny šál.
„Čo sa vám stalo?“ Aston s ostrým hlasom nalieha.
Muž s ťažkostami zdvíha hlavu, díva sa na Astona a potom len potichu prosí o pohár vody. Aston odchádza do kuchyne, po chvíli už nesie pohár s Jackom Danielsom a podáva ho mužovi. Zatiaľ čo Emilie zišla dolu a ticho načúva ich rozhovor.
Mužovi ešte prehľadá vrecká, kabát. Keď nič nenájde, tak chvíľu počká nech sa napije, aby mu mohol položiť ďalšie otázky.
„Kto ste? Čo sa vám stalo a čo robíte v mojom dome?“ Aston nalieha.
Muž sa ešte napije, asi v tretine pohára sa zastaví a pomaly ho skladá. Ako keby získaval čas.
„Som detektív... detektív John Ashroom. Mal som dnes službu. Škrtičovi som na stope už mesiac a dnes, dnes som ho skoro chytil...“ Znova si dáva pohár k ústam, ale nepije. „Takmer som ho mal. Strhla sa medzi nami bitka a ten bastard ma zranil.“ Nadychuje sa a pokračuje ďalej: „By ma asi zabil, keby tam neprišla partia deciek. Potom sa stratil a ja vyčerpaný som sa musel niekde ukryť. Prepáčte mi za tie rozbité dvere,“ so sileným úsmevom sa ospravedlňuje.
Emilia to nevydržala a vbehla do miestnosti. Nástolila nech jej povie ako vyzerá. Aston ju hneď zadržal a ťahal na pohovku.
„Miláčik, je zranený a potrebuje obväz.“
Pomaly jej svaly ochabujú, bez slova sa postaví a odchádza po obväz. Aj Aston vstáva a mieri k telefónu. Vytáča číslo.
„Zbláznili ste sa? Koho chcete volať?“
„Predsa políciu, ste zranený a ten vrah behá niekde vonku.“
„Máte pravdu. Je tam vonku, ale nestihol zasiahnuť a určite ma hľadá. Nedovolí, aby ho niekto spoznal,“ po krátkej prestávke rozpráva ďalej, „Jedinečná šanca na jeho chytenie. Teraz alebo nikdy.“
Aston sa zamýšľa nad jeho sebaistotou, keď vtom vchádza Emilie aj s obväzom. Ruky sa jej od nedočkavosti trasú, berie obväz a prikladá mu ho na ruku.
„Ako vyzerá?“ S nenúteným tónom sa pýta.
Detektív jej hľadí priamo do očí. Vyčkáva a pomaly začína opisovať.
„Je štíhly,vysoký je asi 180-185 cm. Na hlave mal klobúk a oblečený čierny kabát.“
„To môžete byť pokojne vy. Povedzte mi viac.“
Detektív na chvíľu zneistil. Opäť sa však usmial, sŕkal zo svojho pohára.
„To by som mohol... vydržte chvíľu. Pobili sme sa, klobúk mu spadol, tak som videl jeho tvár. Jeho potkaniu tvár. Brada a tmavé vlasy. Na takých ľudí sa nezabúda.“
„Ďalej, povedzte mi viac,“ nástojčivo prosila.
„Pani, čo chcete ešte počuť? Všetko som vám povedal.“
Aston sa sklonil a pomaly ju vzal na pohovku. Detektívovi obviazal ruku a s rozhodnutým hlasom oznámil, že bude musieť niekoho zavolať.
„To je pekné, ale táto akcia nemôže byť narušená. Keď to musíte vedieť, volal som už môjmu partnerovi. Príde po mňa.“
„Ako ste mu volali?“
„Ako, ako? Mobilom.“
V Astonovej hlave prúdia stovky myšlienok, ktoré sa zhlukujú do jedinej vety. Musí ho zabiť. Urobí to pre Emiliu, znova bude šťastná, bude sa smiať, bude slobodná... mesto ho pochváli, detektív to zariadi. Mesto bude znova mestom.
Vytrhnutý z tranzu detektívovou rukou sa pýta, kde bol naposledy. Nepočúva jeho varovania, len dookola opakuje svoju otázku. Detektív to vzdáva.
„Dobre, naposledy bol na Bahnhofskej ulici. Vždy tam nájdete nejaké zatúlané dievča, viete čo myslím.“
Aston sa otáča na Emiliu, jej pohľad ho uspokojil. Praje si to. Detektívovi naznačuje nech sa o ňu postará.
„Nevidel vás tu vojsť?“
„Nie, stratil som sa mu.“
„Dávajte na ňu pozor.“
Detektíve sa chápavo usmeje.
„Dám... zbohom.“
Aston dáva do vrecka svoj revolver a stráca sa v tme.
Prechádza ulicou za ulicou, v ruke neustále stláča revolver. Lampy stále svietia, osvetľujú inak prázdne ulice. Jediný zvuk, ktorý narúša mlčanie štvrte je padanie kvapiek. Aston zrýchľuje krok, ostávajú už len dve ulice. Adrelín sa mu ženie do hlavy. Bahnhofská ulica.
Ticho, dážď už prestáva. Veľké kino zaberá ulicu, žiadni ľudia, nieto ešte ženy. Odhodlaný ho nájsť, cíti, že tam niekde vonku je. Ide ulicou, prechádza každú štrbinku.
Náhly príliv tepla, v bočnej uličke je nejaká osoba. Okamžite vyberá zbraň a tichým krokom sa k nej blíži. Hlaveň mu pritíska na temeno.
„Postav sa a pomaly sa otoč.“
Muž sa snaží postaviť, ale padá na zem. Len opitý bezdomovec, ktorý vyžobral dnes na ďalšiu fľašu vína. Zo zlosti ho kopne a pokračuje v hľadaní.
Neunúva sa schovať ani zbraň. Obchádza celú ulicu. Dnes svoju úlohu musí splniť, raz a konečne.
Na križovatke pod svetlami lampy je skonený nejaký muž. Vedľa neho leží žena v žltých šatoch. Mám ťa. Ústa sa mu skrivujú do podivného úsmevu. Kráča k tým dvom, s revolverom v ruke predpaženou pred seba. Prestáva kontrolovať svoj smiech a smeje sa nahlas.
Muž to počuje, okamžite sa otáča. Neváha a vyberá svoju zbraň. Neskoro, leží na zemi s dvoma guľkami v tele.
„Prosím, prosím, nezabíjajte ma!“ Mladá žena je ešte nažive.
Aston stále stojí nad svojou obeťou, pozerá na jej mŕtve telo. Po precitnutí registruje ženu, ktorá prosí o život.
„Slečna, už je dobre. Už je všetko v poriadku. Neublíži vám, nikdy nikomu už neublíži.“
Žena je ešte stále veľmi rozrušená, snaží sa zo seba niečo dostať. Aston šmátra rukou po mužovom saku a vyťahuje z jeho vnútorného vrecka peňaženku. Našiel nejaký preukaz.
„On ma, ale zachránil. To muž s čiernym...“
Aston si vôbec ženu nevšíma, len obarený stojí a číta meno z preukazu.
Detektív John Ashroom .