Áno, všetky preplakané večery? Prosím, Bože, prečo ja? Prečo takto, prečo teraz, prečo ...? Myšlienky delirizujúce poéziu – veto skutočnosti. Koľko rokov sa človek plahočí za láskou, zatrpkne, stratí zmysel. Napokon zastane v púšti, obzrie sa a zistí, že to všetko je v ňom. Vysmädnutý, utrápený na kolenách nezastaví smiech.
Nechápem lásku. Treba aj? Tu, dnes, v odvare sveta? Potom, keď klesneme na kolená, keď si rozbijeme hubu, na chvíľu nám ostane možno na vracanie. Že prečo sme bojovali, pod rúchom ideí zastierali našu pažravosť? Že sa ponáhľame do slepoty. Deti, znásilnené deti prázdnotou.
Áno, viem, som zas raz trochu nekonštruktívna. Pesimistická. To sa dnes nerado vidí. Ale viete čo? Keď potom sedíte v aute, opäť raz a keď potom v návštevných hodinách vstupujete do oddelenia psychiatrie,skoro sa aj pošmyknete na roztečených maskách ľudského ega.
To všetko tam je predsa človek. Pozerám sa potom do tých ľudských očí. Očí, aké mám aj ja. Napadá mi, čo všetko sa môže porobiť s ľudským telom. Nemôžem si nespomenúť na fotografie z koncentračných táborov. Ale tie oči. Ľudské oči. Neznesiteľne veľa smútku, sklamania, výčitiek, hnevu, zúfalstva, úzkosti. Keď tak dokážeme zničiť ľudské telo, čo všetko dokážeme spraviť ľudskej duši? Povedz, človek! Priznaj sa, ako veľmi ti to všetko býva jedno.
Čo sa to stalo? Mohla som pomôcť, mohla som poraniť? Zničiť a prikázať chaosu: „Ber!“ Dá sa súdiť? Pozerať na vlastné svedomie? Myšlienka na celé to divadlo stáva sa zrazu len frázou na zakrytie bied ľudskej duše. Čo s tým? Čo s ním, ľudským blížnym, človekom, mnou? Je mi jedno, že trpí? Že ja spím v teplej posteli, počúvam hudbu a kdesi na tomto povrchu, v tejto realite je človek, ktorý sa nevládze nadýchnuť, ktorému je zima, plače, počúva volanie bezradnosti? Ako a prečo sa tam dostal?
Nie, nepýtaj sa. Zavri oči. Povedia a rozmýšľajú, rozmýšľajú, len rozmýšľajú. Filtrujú ľudí cez závity, rozprávajú, necítia. Potom človek skryje dlane pod stôl, privrie oči, radšej sa na nič nepýta...
Dnes však slepá tápem medzi otázkami. Slepá chodím dňami, šťastná radujem sa, nešťastná ochraňujem SEBA. Sama, sama, sama. S láskou, bez nej. Plakať nás neučia, slzy sú usvedčujúcim materiálom. Znásilnená dobou, viem, stala som sa vlkom.
Prepáč mi to, už je asi trochu pozde, ale viem o tebe, som tam s tebou...
(venované jej)
