Na plecia jej padla noc. Vnútri pocítila ťažobu, chladnú hustotu minút. Šesťsten melanchólie infiltroval bolestivo neutrálnu realitu. Opäť raz. Pretrela si oči. Ozaj to bol iba uzatvorený útvar, absurdná a komicky iracionálna nanočastica sveta? Čo ak ten pocit nikde nekončil? Čo ak práve to bola pravá tvar reality, nekonečná a všeničiaca?
Nie. Rozhodla sa tej ohavnej myšlienke neveriť. Oné „nič" deklarovala za stav, nie za skutočnosť. Definitívne. Teda...aspoň pre dnes. Mysľou jej prebehol Nietzscheho citát : „Strach klame a ty mu veríš." Strach klamal. Nehorázne a úboho. Zrejme práve preto si umožnil výsadné právo v dejinách každého jedného tvora, ktorý kedy uzrel svetlo (a tmu) tohto sveta.
Zasmiala sa nad konceptom úbohosti. Aj seba. V prvom rade seba. Všetko živé na Zemi je posadnuté strachom. Aj tie levandule na obraze, na ktoré jej práve padol zrak. Či nesklonia hlavy, keď padá prvá rosa, zo strachu pred poranením? Či neuzamknú svoje vnútro lupeňmi,opäť zo strachu, keď sa súmrak primieša do vzduchu?
A zvieratá? Mačka zje vak, v ktorom porodí mačiatka zo strachu pred dravcami, čo by ju podľa čuchovej stopy mohli poľahky odhaliť. A zje ho aj napriek tomu, že sa nachádza v absolútnom bezpečí ľudského obydlia. Iba jeden z miliónov príkladov, že na začiatku je pud. Vrodený inštinkt, prameniaci zo strachu.
Láskavo sa zahľadela na bielu andulku. Pokojne driemala na červenej hojdačke. Vždy mala pocit, že rozoznávala kontúry duše a vnímania toho vznešeného vtáčaťa. Jednoducho jej rozumela. Chápala ju. Domnievala sa, že cez svoj život rozumie životu a potrebám všetkých domácich zviert, ktoré kedy mala. To porozumenie však muselo vyvierať aj z istej podobnosti, a to nielen fyziologickej. Vari je človek ozaj až tak zúfalo podobný zvieraťu?
Je vskutku ľudstvo naveky uveznené v strachu? A ak áno, existuje cesta z tohto väzenia?
Do pohára si naliala whisky. Milovala zvuk dopadajúcej tekutiny na priezračný povrch ľadových kociek. Uchlipla a vstala z koženého kresla. Vyšla na balkón. Mesto sa trblietalo ako zvláštny oceán. Oprela sa o bočnú stenu. Fúkal prudký industriálny vietor. Ako obvykle. Vyhrnula preto golier čierneho kabáta do polovice bledých líc.
Nazrela si do duše. Chránená samotou mohla v pokoji premýšľať. Starostlivo vyťahovala každú jednu závažnú skutočnosť, osobu, okamih jej žitia. Opatrne sa ich dotýkala, skúmala ich obsah. Tušené ciele, zámery. Podstatu. A stále znovu a znovu nachádzala panujúci strach. A...zľakla sa.
Zasmiala sa. Sme uväznení v strachu. Sme posadnutí obavou. Zastavení pochybnosťou. Je to základ nášho bytia. Človek musí prekročiť človeka v sebe, aby sa ozaj stal človekom.
Definitívne. Teda...aspoň pre dnes.
Usmiala sa do prázdna času. Plecia chránil teplý čierny kabát. Noc ťažila o poznanie menej.
