V bruchu handrovej bábiky
prikladám na meandrové cesto
čelo, strieborné plamene
Mám dvadsaťjeden – sklenených guľôčok
všetky ich pozývam von z vrecák
na Námestiach slobody nech hrajú sa
naháňačku štrkocú, spievajú, povedia
Kdesi pod ľadom žijú štíty
vánok ešte vždy chodí inou svetastranou
stále sa budím opačnou nohou do susedného mesta
tróny sú ťažké dvornými radcami, exaktne – explicitne – exaltovane
princezné perú krv, básnici slúžia vojsku vo dverách
...
A mňa vždy večer črievice vedú z bálu do kopcov
pastieri sa mi schuti zasmejú, neskloním hlavu
pod plafón, ale pod strechu
neba
Slnko sa opäť vznietilo
len ja a moje šaty vedia o jazvách
jestvujú ako svetadiely – nikdy ich nezmeriaš
celé, do zrnka
slušia mi
Mám presne dvadsaťjeden – sklenených guľôčok
sýtofarebné vlny, či zvitky kvitnú v nich
dokola – ručičky na veži, dve ľudské ruky
náhon a hriadeľ
vodný mlyn
Z pece som vybrala voňavý bochník chleba
