Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
Je jarné ráno,
nechávam ho rozprávať.
Hlásky sú mi dnes menej milé ako písmená.
Kým sa neotvoria prvé dvere
upratujem
mĺkve predmestia.
Stretávam ťa na začiatku tichej básne.
Na halenke nosíš zvláštne skorú jeseň,
zabúdaš nariekať,
diktuješ:
„kroky akoby zdali sa byť bez stôp
sekundu pred prstokladom
odvrátené do ničoty,
a dotyky akoby zdali sa znieť cez barokné trojakordy
sekundu pred rezonanciou
odvrátené do ničoty,
bez tieňa"
Hlásky sú mi menej milé ako písmená,
chápem sa s tebou v cinknutí slzy,
v objatí
píšem:
Si
to stále
krehký šelest v podvečernom zovretí.
Kým ho existuješ,
je
život
široký ako obloha.
