Fuerteventura, Lanzarote
(júl – august 2011, august 2012)
more je už rok takmer tiché
zrnká piesku sa usádzajú na hladine
slnko preniká
Atlantída
vysoké tiene ostali visieť nad oblohou
ako ďaleko nad sebou
žijeme
bez raňajok, bez kľúčov po vreckách
biele plachetnice – perie – čas
niet zrkadla, ktoré by odrazilo tieto lúče z pahreby
niet noci, že Ti zuby drkocú ako kolesá po mačacích hlavách
bolesť zanikne a čo nebolí – nie je,
iba sen, ktorý nás sám rozozná
takto som Ťa našla v sebe, láska
blízko
na druhej strane sveta
mesiac
videný z oboch strán
keď si dlaňou zakrývaš vždy len jedno oko
drahá zreteľnosť
unikli sme prívlastkom, hrám so slovami, priezviskám
bolo načase – na pevnine nám hrýzli dlane
štyri ročné obdobia
ostrovy sú jedno leto
– stále –
dnes
nedokážem pomenovať túto čistotu
život, čo prišiel ako po výstrele
