Zo stola sfúknem smeti
a z pľúc prach
Toto je môj papier, svet na tanieri
tu ja zomriem, tu sa narodím
Dnes zas prší sklo a špina lezie poza
nechty bez zeme
Kritizujú. Krky. Hrb.
Stojíme pred tabuľou, odpovedáme z prvej svetovej:
28. júla, 11. novembra, Parížske predmestské zmluvy,
vagón v Compiégne, Trojspolok, Dohoda
a tam ma vždy chytí štikútka,
pardon
Clara Haber,
za slobodna Immerwahr*
žena v tvare presýpacích hodiniek, (nie digitálnych hodín)
manželka Fritza Habera, čo tak pilne pracoval
na príprave chlóru,
na vývine bojových chemikálií pre zákopovú vojnu,
na vymýšľaní básní iných smrtiacich plynov,
a Ypres, 1915, presne tak, západný front, chlór premiant;
Labor et Gloria**, víno a krv, nohy a kliešte, tvár na oltári,
prestaň, prestaň s tým, nie, stratený slnovrat:
Clara Haber zomrela ráno na vlastnú strelu do hrude
písal sa 2. máj 1915, v novinách o tom nenapísali
Sklo cinká na tanier,
rameno kružidla pokojne kmitá
celý čas
Je 4. apríl 2012, vedci vedia
ako vyzerajú molekuly básne
a mozog básnika
Cez ulicu bežia nechránené písmená,
kričia na autá a po sebe
Svet si dvorí, zdvorilý
Čo sa má, kto sa má
Čo sa má? A čo sa smie?
Hojdať sa na lavičke v parku
a prakom mieriť
*Immerwahr: nemecké priezvisko, možné spojenie dvoch plnovýznamových slov immer a wahr
** Labor et Gloria: latinský nápis na dome č.55 v banskobystrickej Hornej ulici, tzv. Skuteckého vile. Vilu novorenesančného slohu z roku 1896 zdobí okrem priľahlého parku socha múzy a ešte jeden nápis: ART et AMOR.
Dreamer: It Rained That Day
