Písmo:
A-
|
A+
Keď uviaznem na ráme
-pravou nohou v ľavom rohu,
utekám po dlaniach.
Nemé a drevené makety.
Útočné a predsa bez zbraní,
legitímna tlačiarenská čerň
v bielenom kancelárskom papieri.
„Koľko veľa sme minuli trápením..."
Kmitania veterných mlynov v šálke bez uška,
striebristé oko,
zmútená srieň.
„...zabiť smútok!"
Nie je to ľadovo krvavé?
Písmená, noty, postavy, farby vodové,
linky na oči, terpentín, slová.
Pery, na ktoré nepatríš.
Žiadne áno, žiadne nie.
Lepkavá hmota,
kovové poznanie.
„Atlantída, atlantída..."
Je moja Atlantída,
večná (ako) pominuteľnosť.
Večná v stálom hľadaní.
Slovesá nenosia chvosty.
„...zabiť smútok!"
sa totiž ladne vyslovuje:
vyplniť rámy, zasadiť smiech.
