zastavuješ ma
pri výstupe z metra
ktoré sa hýbe
v prúde vzduchu
a tak veľmi nepristane k noci
tobôž nie ku dňu
zastavuješ ma
pri výstupe z metra
ktoré sa náhli
na konečnú
do depa
cez predmestia
s vlastným nárečím
ostrým
ako tvoj dych na mojom krku
chlad a pálenie
zo strán zápisníka
v inventári
pristanem mimo zem
-ruky rozdrobené navôkol
tvoje obliehanie, môj pomalý hlas
prvé metro rozbehnuté
kdesi v diaľke
v nás
na trati
ktorej zátačky a spomalenia viem
s viečkami privretými ovládam
v intervaloch
čo ma budú niekoľko sekúnd skloňovať naspamäť
spätne ovládať
až
ti zas podám bielu cigaretu
a ty si s úsmevom vypýtaš mentolku
povieš pár nezmyslov
napríklad
že máš rád môj fialový kabát
a ja sa zmienim o ženskom rode
aby si sa rozpŕchol do ticha
svojej agonickej jednostrannosti
vstupujem do metra
(toto mesto žije vo vagónoch)
v sobotu o nejakej jedenástej
proste na obed
páchnem
dymom tvojej cigarety
vyhnanstvom
ktoré nezastavím
ktoré sa musí zastaviť len samo
u seba
si potom rátam prepálené miesta na halenke
popraskané stehy na rukách
(2011)
