Sedela v čakárni. Bolo iba pár minút pred deviatou ráno. Za oknami chodili autá, ľudia sa náhlili cez ulice, dotieravé slnko roztápalo sivý sneh. Zem bola o poznanie škaredšia. Vedela, že táto ošklivosť ešte chvíľu potrvá. Ešte pár dní a vzduch zavanie nádejou... Ešte, ešte, ešte.
Čo ešte? Kto?
Dvere čakárne sa otvorili. Vstúpila mladá žena. Strapaté vlasy, ochabnuté telo, sivá pleť. Ako každý z prítomných. Výrazné kruhy pod očami s unaveným, skeptickým pohľadom. Nepozdravila, iba nemotorne (a trochu neochotne) vyliezla z páperovej bundy a zavesila ju na kovový vešiak.
Mala pekne tvarované pery. Kútiky síce trochu ovísali, stále však zreteľne vynikal ich jemný tvar. Rozmýšľala nad jej diagnózou. Tip bol schizofrénia, alebo mániodepresivita. Bolo jej z nej smutno. Pocítila ľútosť miešajúcu sa a odporom, hoci sa ľútosti snažila strániť. Tú špinavú odrobinku pravých ľudských citov, pokryteckú odmocninu lásky z duše nenávidela.
„Láska pramení z ľútosti", napísal kedysi dávno Unamuno. HA! V inej galaxii?! Čo by tu potom robili všetci títo ľudia? V takom prípade by tu nesedela táto svetom a sebou prevalcovaná žena, v rohu by nestál ani kovový vešiak, na dverách by nesvietila blištiaca sa tabuľka. Nikoho by nebolo v tomto smutnom, smutnom priestore. Každý jeden by splynul s Nimi. Všetkými ostatnými Ľuďmi. Zdravými. Šťastnými. Občas smutnými, ale vždy Ľuďmi. A vlastne, nesedela by tu ani ona sama.
Potichu sa rozplakala. Nikto v čakárni neostal zaskočený. Snažila sa tváriť, že jej len čosi padlo do oka, vcelku pravdivo napodobnila kýchnutie. Sotva ktosi jej však uveril. Pútala pozornosť, keďže sem v podstate ako jediná nezapadala. Bola upravená, v čistých, starostlivo zladených veciach a ešte starostlivejšie zamaskovanými stigmami trápenia na tvári. Nebyť páru vyľakaných očí, pôsobila by dokonca vyrovnane. Hm, tragikomické? Hm, typické.
Zhlboka dýchala. Už vedela, že to bol len ďalší prejav citovej lability, možno prah úzkostného stavu. Zmena hormonálnej úrovne, vyvolaná vačšinou podvedomím, menšinovo vedomým myšlienkovým sledom. Poznala to. Vedela, že tú hmlu v duši rozdýcha. Už dávnejšie si vymyslela jednu pomôcku.
Raz. Dva. Tri. A predstava leta. Raz. Dva. Tri. Obraz trojročného dievčatka, ktoré sa prezlieka z jedných šiat do druhých. Raz. Dva. Tri. Chuť potlesku po vydarenom klavírnom koncerte. Raz. Dva. Tri. Malé mačiatka, anjelsky biele zajačiky. Raz. Dva. Tri. Na hojdačke letí až do neba. Raz. Dva. Tri. Prvýkrát vidí more s pocitom, akoby pristála na Mesiaci.
Raz. Dva. Tri. Raz. Dva. Tri. Raz. Dva. Tri. Raz. Dva. Tri. Úspechy. Raz. Dva. Tri.
Víťazoslávny pocit, že aj ona je hodná toho, aby ju niekto miloval. Raz. Dva. Tri. Leto s históriou, jej láskou. Raz. Dva. Tri. Hŕstka ľudí, čo jej rozumejú bez slov navyše . Raz. Dva. Tri. Jedno objatie hodné viac ako celý svet. Raz. Dva. Tri. Krásne rozhovory s jej otcom. Raz. Dva. Tri. Raz. Dva. Tri. Raz. Dva. Tri.
Strácala dych, prestávala vnímať. Obrazy nepomáhali. Instantne prechádzala do polarizovaného sveta. Medzi poslednými emóciami, ktoré ešte vedome v úzkostnom stave pociťovala bol strach z nadchádzajúceho štádia. A strach z toho kontraproduktívneho strachu. A strach z celej situácie.
Tak veľmi chcela zabrániť chorému čiernobielemu vnímaniu. Nenávidela tú dezilúziu. O to viac, že si uvedomovala jej totálnu absurditu. Opakovala si „Toto nie je skutočnosť, je to iba stav mojej mysle." Dokola, dokola si tú vetu preháňala zvyškami vedomia. Posledné pokusy vymaniť sa zo zhubného cyklického vnímania (ne)reality bohužiaľ stroskotali. Padala do žeravých prstencov myšlienok a pocitov, pocitov a myšlienok, strachu a strachu zo strachu, paniky...Hlbšie a hlbšie.
Slnko bolo čierne. Obloha biela. Ako rubáš. Zahmlene videla postavy ľudí. Čierne, zhrbené figúrky. Náhlili sa, nastupovali do bielych aút a autobusov. Niekto si kupoval neznesiteľne biele noviny. Farba papiera ju dráždila. Na oblohe poletovali čierne vtáky, do čakárne vbehol biely pes. Tie kontrasty ju boleli. Vstúpil nejaký čierny muž. Bez pozdravu. To posledné si však už neuvedomila. Nestihla.
Podobala sa na renesančnú madonu. Mramorovo bledá, zaliata studeným potom. V zlomku sekundy sa s nehorázne intenzívnym hlukom zrútila zo stoličky na chladné dlaždice. Znelo to ako zvuk padajúcich črepín. Ľudia sa zhŕkli okolo. Po ľavom líci jej zliezli dve slzy a splynuli so zvyškom blata na dlážke. Z otvorenej kabelky vypadla kniha a žlté jablko.
Dvere sa otvorili, vo vzduchu čakárne zatrepotali biele plášte. Ktorási sestrička zrýchlene vravela do telefónu : „Tu psychiatrická ambulancia. Áno, akútny prípad. Prosím, príďte okamžite..."
