Ďalšia brandy. Zmenila značku. Táto má viac percent. Chuťoujej pripomenula atmosféru obrazu, ktorý jej raz daroval jeden maliar. Stáledookola opakoval, že mu pripomína Picassovu poslednú milenku. Bol sparný letnýpodvečer a ona mala oblečené čierne šaty s volánom. Práve ichkombinácia s červenou kokteilovou kabelkou spôsobila inšpiráciu prespomínaný obraz. Boli na ňom karmínové pery s čiernou čerešňou, uviaznutév slze. Jeden z tých krajších obrazov, aké kedy dostala, raz pojednej párty jednoducho zmizol. Ostalo iba prázdne miesto na stene v predsieni.Niekoľko týždňov ju to mierne bledšie miesto iritovalo. Potom dostala ďalšíobraz od potulného umelca, ktorému vždy ráno darovala polovicu francúzskehosendviča, čo si na raňajky kupovala v činskom bistre na rohu. Bola na ňomschúlená postava ženy s vulgárne odhaleným poprsím v objatí odpudzujúcopôsobiacej machule. Asi mala pripomínať kostru muža. Hoci sa jej obraz nepáčil,zavesila ho na bledý štvorec v predsieni. Hodil sa tam perfektne. Pármesiacov v kľude visel. Pokým ju jej vtedajší žiarlivý milenec neobvinil z cudzoložstvaa neprišiel s teóriou, že ten obraz je od fiktívneho dotyčného. Darmomu vysvetlila, že daný obraz jej daroval človek, ktorému nevedela ani meno a ktorýje už niekoľko týždňov mŕtvy, nakoľko na Štedrý večer na nábreží zamrzol.Nepomohlo. V trápnom amoku zvesil obraz, vytiahol švajčiarsky vreckovýnožík a kus plátna rozrezal. Na viacero častí, ktoré potom hodil do krbu a zapálil.Tak si spečatil svoj osud. Dobrodružstvo bolo definitívne ukončené príchodompolicajtov. Aj napriek tomu, že sa kamarátil s okresným náčelníkom, jejpomohli a aspoň ho vyviedli z bytu. Viac sa o to nezaujímala.
Ťažké hodiny odbili pol jedenástej. Vstala z koženého kresla.Nakŕmila bielu andulku a vyšla na balkón. Mesto smrdelo viac ako zvyčajne.Uchlipla si z pohárika a golier kabátu povytiahla o čosi vyššie.Otočila sa a pozrela jej do očí. Bola zvláštna. Krásne krásna. Dlhé vlasyjej padali až na zem. Na jej mieste by sa však o ne viac starala. Zauzlenýefekt bol však zrejme zámerom. S posunkom na pohárik sa jej spýtala:
„Dáš si?“
Neodpovedala. Pozerala na ňu. Priamo. Úprimne.
„Prečosa ma nebojíš?“ spýtala sa jej neznáma žena.
„Lebo som sa naučila sa nebáť. Život v strachu jebieda. Poznáš Heideggera?
„Neklam.“
„Nezvyknem hovoriť pravdu, ale ani klamať.“
„Viem,že sa bojíš. Samej seba.“
„No to áno. Ale inak sa nebojím.“
„Takvidíš. Dohodneme sa. Môžem sa napiť?“
„Samozrejme.“ Vošla do izby a o chvíľu sa vrátilas pohárikom brandy. Štrngli si a mlčky odpili. Z ktoréhosi balkónunad nimi vypadla topánka, presvišťala popred nich a zmizla vovnútornostiach nočných ulíc.
„Hm. Jedobrá. Chutí lahodne. Delikátne.“
„Môj priateľ tomu hovorí alkohol pre ženské.“
„Priateľ?“
„No áno.“
„Máš namysli toho makléra?
„Nie, nie. Tomu som povedala, že som sa stala lezbou.“
„Tak?“
„Momentálne je to jeden herec.“
„Herec?“Zdvihla ostrú líniu obočia. Zasmiala sa.
„No a? Aspoň konečne niekto rozumie môjmu divadelnému vkusu.“Bránila sa.
„Akovidím si z toho nehorázne šťastná.“ Žmurkla očami a dala jej letmýbozk na líce.
„No a?“
Už to dlhšie nevydržala. Vybuchla do smiechu. Objala túzvláštnu ženu. Obe sa rozosmiali ešte viac. Vzduchom presvišťala ďalšiatopánka.
„Čo viacby si chcela?“ Opýtala sa neznáma.
„Neprestať sa teraz smiať.“
„Takneprestávaj.“
„OK. V podstate mi je to jedno, ale kto vlastne si?“
Žena sak nej naklonila, letmo ju pobozkala, tentoraz na pery a povedala: „Somtvoja túžba.“
Zasmiala sa ešte viac. „Teší ma teda. Ale neverím.Pochybujem, že moja túžba vyzerá ako nejaká stredoveká nymfa, čo potrebuježihľavový zábal na vlasy a dobrého kaderníka.“
„Novidíš. Neprestávaš sa smiať. A veríš. Aj keď nechceš. Poznám ťa, drahá.“
„Ďakujem za dvojitý kompliment.
„Nenizač.“
„Tak povedz, čo chcem.“
„Seba.“
„Na takom stupni narcizmu ešte nie som.“
„Hlúpa.“
„Prepáč?“
„Nechápešmi a nechápeš sebe.“
„A baví ma to.“
„Právežeani veľmi nie.“
„Tvoje slovo o mne proti môjmu.“
„Siznudená, drahá.“
„...až na smrť.“
„Prečosa teda nezačneš baviť?“
„Som síce znudená, ale aj v tomto sivom bahne sazabávam. Pozri ako sa mám fajn. Pustím nejakú dobrú hudbu a tancujem až dozbláznenia. Alebo sa prejdem so svojím hercom, ktorého mi každý závidí poparku. Alebo si vyjdem von s priateľkami a hráme sa na Nemky.Alebo...“
„...sizvykneš vymýšľať, aký je tvoj život fajn. Sama pred sebou.“
„Ale môj život je absolútne fajn...“
„Opíjašsa peniazmi, luxusom, alkoholom...baví ťa to?“
„Ako len tomu ty môžeš rozumieť? Ako môžeš súdiť čosi, čomunerozumieš?“
„Poznámťa. Som tvoja túžba a skrývam v sebe kľúč k tvojmu šťastiu.“
„Úžasné. Tak ťa rozpáram a zoberiem si ho.“
„Milámoja, je to všetko oveľa, oveľa jednoduchšie. Pozri sa na seba a pochop sa.“
„Fakt najlepšia rada na svete. Veľmi praktická, ozaj.“
„Anepočúvaj svet. Vie o tebe ešte menej než ty.“ Dala jej ďalší bozk nalíce. Potom na ústa. Chvíľu zacítila vôňu lúky po letnom daždi. Studenýmirukami jej rozopla kabát a pod blúzkou nahmatala miesto, kde jej bilosrdce. Striaslo ju.
„Počúvajjeho rytmus. Je tvoje a ja som tvoja túžba. Bijem s tvojím srdcom. Nechášma zas na pokoji? Nešťastná?“
A zmizla.
Hodiny odbili jedenásť. Na balkón zavanul studený vietor s novouvlnou nočnej pachute. Bola jej zima. Srdce sa chcelo vybúšiť von. Zastala si vodverách. Prudko sa zahnala a hodila ťažký pohárik do siluety mrakodrapov.Na líce jej dopadla kvapka priezračnej tekutiny. Zavrela za sebou. Andulkazvískla.
Všetko bolo dokonalé. Alebo?
