I
Sedeli vedľa seba v divadle. Mlčky a bez pohnutia ponorení v čalúnených sedadlách. Občas na neho ukradomky pozrela. Skúmavý pohľad ostal neopätovaný. Čohosi sa začínala báť. Viedlo ju to do obáv, chaosu, rozmazaných tušení. V duchu potriasla hlavou. So záujmom sa zahĺbila do diania na javisku.
II
MUŽ (STOJÍ NA PREDNOM ĽAVOM ROHU PÓDIA, MÁ PRIVRETÉ OČI):
...až prišiel ten farebný augustový deň. Predstavujem si to opäť raz všetko odznova. Milióntykrát, miliónprvýkrát, milióndruhýkrát...a tak ďalej...až po večnosť...krvavo zaslzenú mučiareň.
Všetko sa zdá byť naivne harmonické. Je poludnie. Slnko pohlcuje tiene. Ľudia sa otupene brodia páľavou. Alebo posedávajú a zatvárajúc oči sa oddávajú sa spomalenému rytmu okamihov. Námestie zíva prázdnotou. Námestie zíva - akoby ani nebolo námestím. Slnko stiera kontrasty, svet sa vychyľuje k jedinému pólu. Cynický prológ katastrofy. Osamelý letiaci vták na oblohe vyhrocuje atmosféru. S istotou ho v diaľke nedokážem rozoznať. Pripomenie však supa. Teraz ma zamrazí. (MUŽ KÝVNE OPATRNE HLAVOU, NA CHVÍĽU SA ODMLČÍ)
Presne takto. (MYKNE MU PRIVRETÝMI VIEČKAMI)
Frázovitosť dňa je neuveriteľná. Ešte stále sa ale bojím označenia trápne klišé.
Náhlim sa po námestí. V ruke biela ruža s pripnutým lístkom. Nepochybujem, že sa poteší. Nevedomky zrýchľujem tempo chôdze, naťahujem krok. Chcem prísť v dostatočnom predstihu. Skrývam sa za sochu národného hrdinu. Zanovito hľadí kamsi nad gotickú katedrálu. Práve spoza jej rohu sa vynára postava.
(PRICHÁDZA ŽENA)
Vždy ma udivovala svojou chôdzou. Ľahkým držaním tela, dokonalou proporcionalitou tvarov. Každý jeden raz, keď som ju zbadal, som sa do nej nanovo zamiloval. Bola podmanivá. Tak veľmi ako som ja bol bláznom do tej jedovatej podmanivosti.
Približuje sa. V snahe nájsť siluetu mojej postavy blúdi očami po okolí. Keď prejde popri mieste, kde stojím, vystretý vykročím k nej a zakašlem. Otočí sa a ja sa zamilujem zas o čosi viac.
III
Učarovalo jej divadlo. S takmer nečujným zvukom krokov na ošúchaných drevených doskách. S charakteristickou vôňou. S čiastočkami prachu, dopadajúcimi na tváre hercov, trblietajúcimi sa v akoby nadpozemskom svetle reflektorov. V divadle mávala pocit, že práve ona je podstatou odohrávajúceho sa príbehu. Že to, čo sa rozvíja, zapletá, uzlí, rozpletá a nakoniec zaniká pred jej očami je absolútno, napísané a hrané, stvorené a vymyslené výhradne pre ňu. Človek je v týchto intenzívnych okamihoch unesený do inej reality. Tá sa však nestáva väzením, ba naopak. Celý svet sa razom akoby vykupuje spolu s ňou. Ale je to ozaj iba akoby? Je tento katarzný pocit ozaj len púhy plášť, čo na chvíľu k sebe prijme človeka, na chvíľu zosvetlí jeho vnímanie? Nie je tento pocit práve odhodením kazajky otupnej všednosti, ktorá nás roztláča na sivý priemer? A čo to vlastne znamená ozaj?
IV
Ozaj... Povrávalo sa, vraj to všetko bola veľká, veľká lož. Hovorili jej čosi o stávkach, nezmysloch a obchodoch. Nepočúvala. Zakrývala si uši, pričasto žmurkala. Utekala od nich...k nemu. Dokázal jej objať celý vesmír, zachrániť každú jednu stotinu čoraz vzácnejších úsmevov a nádejí. Do pohľadu sa jej vkrádal strnulý pocit ostražitosti. Neverila im. Bola pripravená za šťastie konečne bojovať. Všetkými svojimi silami. Ozaj sa pri ňom mala rada. Ozaj mu verila. Keď pozerala ako jej severné vetry rozfukujú dni, iba mykla plecom a skryla sa do jeho náruče. Ozaj mu verila. Závislá. Ozaj.
V
ŽENA: Prepáč....ja...nevedela som, že si už tu.
MUŽ: Vyľakal som ťa?
ŽENA: Nie, to nie...len, proste, keď som ťa tak zbadala...
MUŽ (PODÍDE K NEJ, POHLADÍ JEJ LÍCE, ZAHĽADÍ SA DO TMAVÝCH OČÍ, ZAŠEPKÁ): Moja krásna.
ŽENA UHNE TVÁROU, NEISTO ODSTÚPI OD MUŽA, VIDITEĽNE ZNERVÓZNIE, POKÚSI SA O NEURČITÝ ÚSMEV.
MUŽ: Deje sa niečo?
ŽENA OSTANE STÁŤ V ZVLÁŠTNEJ POLOHE, PROFILOM OTOČENÁ K HĽADISKU, ZMERAVENÁ UPROSTRED CHÔDZE, JEDNOU RUKOU SI PRIKRÝVA TVÁR S PRIVRETÝMI OČAMI, V DRUHEJ ZVIERA BIELY DÁŽDNIK.
MUŽ (PODÍDE DO PREDNÉHO PRAVÉHO ROHU PÓDIA, NADÝCHNE SA A ZATVORÍ OČI): Potom sa mi snažila čosi vysvetliť. Začala s rečami o mne. O tom, ako ma spoznala, ako som ju zaujal, ako som jej pomohol, ako veľmi si to váži, ako veľmi jej na mne záleží. Dookola zmätene opakovala prázdne slová. Slnko pražilo. Ruža v mojej ruke zúfalo potrebovala vodu. Začínalo mi byť nevoľno.
Nedokázala sa mi ani len pozrieť do očí. Skľúčene zvesila plecia, pripomínajúc bezbranné, zatúlané vtáča. Vypočítaná a lacná póza, ktorá ma mala presvedčiť o jej nevine. Lenže ja som ju poznal. Ja som ju miloval. Aj napriek tomu, že sa nikdy nemala dozvedieť, čo to vôbec znamená milovať na človeku ešte aj tie jeho zle vymyslené klamstvá, aj tie všetky úboho zahrané roly...Nikdy nevedela čo za podvod je taká láska, aké zúfalé utrpenie predstavuje, aké martýrstvo robí zo života.
Šialene sa mi točila hlava. Katedrála, socha, jej ženská silueta, námestie obsypané neznesiteľnou horúčavou. Zvrátený kolotoč. Spýtal som sa jej, čo to všetko má znamenať. Opakoval som, že nerozumiem. Nerozumiem. Nechápem. A svet sa zatiaľ roztáčal stále tuhšie.
Nechcel som rozumieť. Hlásky, ktoré vyslovovali jej zmyselne krojené pery zneli ako jarmočná hudba. Nenachádzal som medzi nimi žiadnu spojitosť. Všetko sa divoko krútilo. Krútilo s námestím, krútilo so mnou. Niečo som rozprával, azda kričal. Ruky bez zmyslu gestikulovali, sklamanie ma hnalo do zúrivosti. Bol som k nej hrubý - ale nechcel som byť. Bola vyľakaná a ja som nemohol zniesť, že to ja som ju vydesil. Prišiel som si po lásku s láskou, dostal za ne nepochopenie, nechcenú trpkosť. Pud sebazáchovy ohlasoval nenávisť, ale ja, ja som chcel milovať!
Vystrašene tam stála. V ruke biely dáždnik, v krásnych vlasoch oslepivé leto, v očiach nevera. Už nič nevravela. Len krčila plecami. Po neurčitom množstve chvíľ odišla.
ŽENA SI AKOBY UTRIE SLZY, POMALÝM KROKOM, SKLESLO A BEZ OBZRETIA ODCHÁDZA. NA KONCI PÓDIA SA POVYSTIERA, NAPRAVÍ A OPRÁŠI SI SUKŇU, ROZTVORÍ DÁŽDNIK A ZMIZNE V ZÁKULISÍ.
MUŽ: Vyparila sa v poludňajšom slnku. Svet sa postupne spomaľoval a ja som si uvedomil, že mi krváca ukazovák. Poranil mi ho tŕň zvädnutej ruže. Na kamenných dlaždiciach ešte uschýnalo pár drobných kvapiek jej sĺz. Moja krv je na nich podnes.
VI
Predstavenie ju ten večer nesmierne zaujalo. Bravúrne spracovanie v podstate banálneho príbehu. Hlavný hrdina - masový samovrah - odhaľuje genézu svojej nenávisti. Tá začína práve v bode najväčšej lásky, keď sa dozvedá o jej nevere. Človek ako stelesnenie absolútneho zla je vysvetlený práve cez dobro, túžbu po dobre. A práve toto vysvetlenie stiera jeho definovanie ako zla. Ľútosť plynúca z tragického príbehu sklamania v láske napokon v divákovi zneguje všetok odpor voči tomu chudákovi. Nastáva zemetrasenie slov. Všetky pojmy sa relativizujú. Divák je donútený zamyslieť sa.
VII
Pokúšala sa pohladiť ho po ruke. Odsunutím jej naznačil neprijateľnosť dotyku. So strachom sa schúlila hlbšie do mäkkého kresla.
VIII
MUŽ SO ZVIAZANÝMI RUKAMI ZA CHRBTOM, KĽAČÍ V STREDE PÓDIA, OKOLO STOJA V TMAVOM ZAHALENÉ POSTAVY, NIEKTORÉ VYZERAJÚ, ŽE MAJÚ OBLEČENÉ RÔZNE UNIFORMY, TALÁRE, KŇAŽSKÉ RÚCHA, VŠETCI MAJÚ NA TVÁRACH SADROVÉ MASKY S NEUTRÁLNYM, TAKMER NEČITATEĽNÝM, SKÔR CHLADNOKRVNÝM, BEZCITNÝM, ĽAHOSTAJNÝM VÝRAZOM, NIEKTORÍ MAJÚ JEDNU RUKU PRILOŽENÚ NA SRDCI, INÍ SA AKOBY MODLIA, ĎALŠÍ MAJÚ RUKAMI ZAVRETÉ OČI, PRIPOMÍNAJÚ MALÉ USTRÁCHANÉ DETI
MUŽ (UKÁŽE NA ĽUBOVOLNÉ MIESTO V HĽADISKU):
Vaša matka pracovala ako prostitútka. Ibaže za to nechcela peniaze. Váš otec bol ešte väčší sukničkár než ona. Na rozdiel od vašej matky však nebol hodnotený záporne, mužom sa takéto veci tolerovali vždy v oveľa väčšej miere. Narodili ste sa na nádraží, keď prichádzal prvý ranný vlak. Bola taká zima, že ste nevládali ani zaplakať. Vyplašená matka vás potom zabalila do špinavého ručníka a potajme schovala do najbližšieho cestovného kufra. Chcete ma súdiť? Rozsúďte najprv oné prekliatie vo svojej krvi.
(UKÁŽE NA INÉ MIESTO)
Váš syn je zbožný občan. Každú nedeľu sa modlí a spieva v kostole. Pritom znásilnil dievča, čo sedávalo pred ním. Ona otehotnela a on ju zabil. Odporúčam vám vykopať nejaký ten meter pod hnojom vo vašej záhrade. Nesúďte iných, pani, najprv súďte seba za podiel na vrahovi.
(UKAZUJE NA ĎALŠIE A ĎALŠIE MIESTA V HĽADISKU)
Ten náhrdelník, slečna, ste ukradli vašej naoko najlepšej kamarátke. Teda ona sa považovala za vašu priateľku. Pravdou však ostáva, že vy žiadnych blížnych nemáte. Vaše limitované srdce je natesnané samoľúbymi odrazmi v zrkadlách. Neplačte, nechcel som vás vydesiť. Postačí, ak prisľúbite, že tie perly zjete a udusíte sa nimi.
Nie, ani vy ma nesúďte. Vy ste si priviedli do domu ženu, ktorá vás okrádala. Vedeli ste o tom, vaša chorá matka vás žiadala, lamentovala, modlila sa. Bola to chorá žena, potrebovala lásku a lieky. Keď vás vaša milenka opustila, nemali ste napokon ani na truhlu, do ktorej by ste si pochovali matku. Tá umrela predčasne, puklo jej srdce.
Nie, mlčte, žiadam vás o to. Nikdy som nepochyboval o svojej vine, ja som však nikdy nesúdil vás. Chodil som pomáhať susedom a oni nám zabili kocúra a otrávili zajace. Dostával som najlepšie známky a deti sa mi smiali. Učil som sa ako ostatní a rodičia ma tĺkli. Prestal som sa učiť a nikto sa so mnou nebavil. Bol som sám sebou, no všetci mi vraveli, že som neúprimný. Tak som na svojich omyloch narástol, ale nikto sa mi viac nepozeral do očí. Preto som sa zhrbil a oni sa zrazu postavili na môj chrbát. Nosil som v sebe poklad dieťaťa, pripravený milovať. Nebolo nikoho, kto by tú truhlicu odomkol. Vždy sa ale našiel niekto kto ma vylúpil a zdecimoval mi celý vnútorný svet. Znechutený som v kalužiach čakal na pomoc, neschopný otvoriť ústa. Oni ma označili za bezcitného. Snažil som sa na svet usmievať a ľudia ma volali Quasimodom. Esmeralda ma vymenila za plytkého Phoeba, ktorý bol taký krásny a hlúpy, že mu bolo všetko odpustené. Keď Esmeralda odvisla, smial som sa. Plakať sa nedalo. Nechápete?
Neviete myslieť a neviete ani cítiť. Ja zas už neviem viac milovať. Ani seba, ani iných. Nežijem, som len tieň času v zamračenom dni. Súďte ma, ak viete, že vy sami ste nevinní. Chcete uchrániť tento svet od bláznov mne podobných, ale ja vravím : „Blázni ste vy." Pretože si neuvedomujete samých seba, nesúdite vlastné životy, nepremýšľate nad vlastnými myšlienkami. Súďte ma, ale nechcite, aby som sa vám nevysmial."
POSTAVY S MASKAMI (ZRAZU SA VŠETKY POSTAVIA, UKÁŽU NAŇHO PRSTOM, NEKOMPROMISNE SKRÍKNU): Vinný!
MUŽ: Áno. Vinný navždy. V mene vás.
POSTAVY S MASKAMI SI SIAHNU ZA CHRBÁT A KAŽDÁ VYTIAHNE ZBRAŇ, ZBRANE SÚ RÔZNYCH ROZMEROV, NAMIERIA ICH NA MUŽA.
MUŽ(RAZANTNE ZAKRIČÍ): Páľ!
POSTAVY VYSTRELIA. MUŽ JE ZASIAHNUTÝ VŠETKÝMI VÝSTRELMI.
