Tlkot svojho srdca si uvedomovala iba ledabolo. Aj naprieksilenej koncentrácii, pociťovala ťažkosti odsledovať svoj rytmus. Bolo poljedenástej a mesto hlboko pod ňou sa stále natriasalo ako obludná tmaváropucha. Asociácia jej pripomenula dávne rozprávky. Na moment zapochybovalao tom, že to bolo v rovnakom živote. Na líci pocítila prudký závanštipľavého, oceľového vzduchu. Golier čierneho kabáta si povytiahla o niečovyššie.
Byt sa jej zdal zase o niečo väčší. Sadla si doelegantného kresla. Poťah z červenej kože ju frustroval. A predsa -jedovatým odtieňom dokonale ladil s jej náladou. Naliala si poháralkoholu, za ktorý by dokázala zaplatiť kompletné vzdelanie dieťaťuv jednej z juhoafrických krajín. Pohľad na obraz s levanduľamijej prišiel tragikomický. Fakt, že plače ju neprekvapil. Hrozivé starožitnéhodiny odbili jedenásť. Biela andulka v kuchyni zvískla. S povzdychomsi utrela hodvábnou vreckovkou slzy a nasypala do klietky krmivo.
Odpísala mu, že nepríde. Prečo? Bol zvedavý. Oveľa viac akoostatní. Zvykol si, že všetko, prečo sa rozhodne, je jeho. Typický maklér.Odpísala mu - som mimo mesta. Letím na západné pobrežie. Tak pôjdems tebou, napísal. Zasmiala sa. Nie, neprichádza do úvahy. Obchodnétajomstvo. Bolo jasné, že jej neuverí. Aj tak jej to ostalo jedno. Bol ibaďalší. Stačilo prižmúriť oči, našpúliť pery, pozerať sa tým nehoráznerozčuľujúcim spôsobom chvíľu do detských očí a mala ho. Aj s pozvanímdo luxusných reštaurácií, aj s briliantovým náhrdelníkom, ktorý jejdaroval na treťom stretnutí, aj s kyticou ruží z druhej strany sveta.Potom nekonečné hodiny s predstieraným záujmom počúvala o jehoveľkoleposti. Zážitkoch počas štúdia, úspechoch v jachtingu, prestíži jehopozície, obľúbenom francúzskom komikovi. Nenávidela ako sa smial nad katarznýmiscénami v divadle. Exkluzívne vydanie klišé ľúbostnej poézie aj sozošitom, ručne vyrobeným v Egypte, darovala malému dievčatku, ktoréžobralo v metre. Nenávidela ho presne tak, ako tých predtým.
Rodičom napísala klasický všeobecný mail. Prevodom poslalapár tisíc na ich účet. Negatívne odpovedala na pár pozvaní. Prvú mailovúadresu, ktorú používala viac ako štrnásť rokov, odhlásila. Špinu na okneočistila hrubými, ešte neotvorenými, dnešnými novinami. Keď objednala párkúskov oblečenia cez internet, pustila si Chopinove valčíky.
Chýbal jej. Chýbala sa v jeho náručí. Akosi chorovyzerajúci Mesiac tohto mesta jej matne pripomenul jasnú lunu, ktorá vždyv noci cez strešné okno prehlbovala črty jeho podkrovnej izby.V diaľke počula staré skladby z platní, ktoré jej púšťal na otcovomgramofóne. Milovala zadumaný pohľad ich kocúra. Pocit nostalgie ju robilchorou. Chýbal jej. Bola typom, ktorý len ťažko odolal mnohým pokušeniam. Medzinespočetnými závislosťami však zaujímal privilegované miesto. Dala si tabletku.
Vyšla na balkón. Nehostinnosť mesta ju po milióntykrátochromila. Všetkými zmyslami, pórmi jej tela, očkami pančúch jej prenikol doduše industriálny pach veľkomesta. Z priľahlého bloku sa ozvala záchranka.Osvietený billboard s takmer nahou, najviac trinásťročnou lolitou,demonštratívne zablikal a splynul s čerňou. V niektoromz vedľajších bytov sa ozval zúfaly krik ženy. Naplo ju. Zvratky zmizliv temnote ulíc.
Spravila rozhodnutie. Ak nie dnes, tak nikdy, hovorila si.Zo zásuvky masívneho stola vytiahla dávno pripravený papierik. Schmatla čiernykabát, klúče od auta a zviezla sa o 37 poschodí nižšie. Mala tú dva a polroka starú adresu. Bolo to už 908 dní, čo sa nevideli. Netušila, či tam eštestále býva. Dúfala, že áno. Chcela dúfať. Aké smiešne jej zrazu všetko prišlo.Potrebovala ho. Potrebovala ho mať pri sebe. Vedieť, že na ňu aj pri všetkýchtých ženách predsa len myslí. Že myslí na ňu, že s ňou chce byť.Potrebovala, aby zdieľali spoločné puto. Aby sa spolu smiali, rozprávali o všetkom,kreslili hranice autonómneho sveta, ICH sveta, z ktorého boli vylúčenévšetky absurdity všednosti. Túžila šepkať mu do ucha Slová, pozlátiť jeho úsmeva pohľad iskrou. Zmyslom. Chýbala jej spoločná nádej. Dokonca aj toutrpenie, typické pre všetky ozajstné city. Chcela to späť. On bol jej súčasťou.
Trvalo dve a pol hodiny, kým sa dostala k jeho domu.Krásna viktoriánska vila sa vynímala v husto zalesnenej štvrti. Na lavičkesedel decentne pôsobiaci pár študentov. Diskutovali o filozofii. Neviditeľný,strieborný prach noci ich dokonale rámoval. Usmiala sa a ukľudnila. Spoznalajeho Cadillac. Vyviezla sa výťahom na štvrté, najvyššie poschodie. Konečne siuvedomila šialený tlkot svojho srdca. Pred dverami ju však zastavila pochybnosť.Diabol ju zahatal. Hlavou zavírili myšlienky. Čo ak...? Iná žena, manželka,nebodaj dieťa...Odmietnutie, zatrpknutosť, nechuť otočiť sa dozadu...Čo AK?
Roztriasla sa. V dome ktosi zaštrngotal kľúčmi. Splašenezazvonila a nechala papierik ležať pred ťažkými, bezpečnostnými dvermi. O dušubežala po schodoch, von z budovy, do priľahlého, rozsvieteného parku. O chvíľuvyšiel von. Taký, akého ho poznala. Trochu bledý. Iba v ponožkách.Zasmiala sa.
Chcela ísť za ním. Tak veľmi túžila rozbehnúť sa a prekvapiťho odzadu. Ale...Čo ak?
Husto snežilo. Park bol mĺkvy. Ulica prázdna. Svetlá lámpvytvárali ostrovčeky nádeje v prevažujúcej tme.
Vrátila sa do auta. O dve hodiny a dvadsať dvaminút sa viezla výťahom na 37. siedme poschodie. O tri hodiny si ľahla dochladnej postele a objala saténový vankúš. Klietku s bielou andulkoupreniesla ku svojej posteli.
