Ozvena polnočného ticha vrýva sa mi do uší
A iba čudná atmosféra tejto noci tú ozvenu
Smiešnym tónom naruší
Vrátila sa neuveriteľne elegantne.
Nálada, ktorá prichádza s tušením dlhej noci a prísľubom slobody. Jedným dychom zmení celý môj časopriestor. Vyslobodí fantáziu a inšpiráciu z hĺbok podvedomia ľudskej existencie zaneseného prachom všednosti a kúzelne, chytiac mi ruku, ma odprevadí k dverám poézie. Tie dvere bývajú zväčša otvorené dokorán a ja už zďaleka vidím tú krajinu, ktorá tam na mňa čakáva.
Čiastočky izby mihajú sa okolo
Steny padajú do vnútra mojej ilúzie
A zrazu koľká Sloboda plynie z myšlienky
Nekoncentrovanej čírej fantázie
Tá krajina je modrá a večne zaliata mesačným svitom. Sú tam rozľahlé lúky s kvitnúcimi kvetmi farieb, ktoré sa v skutočnosti ešte nepodarilo namiešať žiadnemu maliarovi. Sú tam hory, hrdo strážiace pláne navôkol, týčiace sa ako večný pomník starého sveta. Popretkávané mnohými cestičkami, sú domovom zázračných energií a záhadných bytostí. Je to i svet zmyslov. Človek tu nájde šťastie vo farbách, zvukoch, vôňach a dotykoch.
Tak sa prechádzam krajinou a stávam sa jej súčasťou rovnako, ako sa ona stáva mnou. Chodím lúkami plnými fialových kvetov a myslím na krásu ľudského citu. Tie kvety mi hladia nahé chodidlá a rozpúšťajú moju beznádej. Stretávam Osamelosť, ktorá mi vždy ochotne a rada rozpráva príbehy. Je mojou starou známou a ja sa dnes teším jej spoločnosti, hoci dobre poznám jej druhú tvár.
Šmykľavé chodníky polnočnej ulice
Samota v prepustom rohu tmy
Studený vietor nesúci škaredé spomienky
Tak iba slzy sú tvoje verné milenky
Stojím na moste klenúcom sa ponad hučiacu rieku. Tá rieka mi pripomína sled dní, šialený pulz žitia. Stáva sa symbolom neodhadnutého a nepredvídateľného v ľudskom živote. Stojím vysoko nad riekou, na drevenom moste. Stojím vysoko nad tokom žitia, na moste mojich snov a iluzionizmu. V tejto chvíli sa vznášam nad žitím z perspektívy vidiac smerovanie každej vlnky.
Divoko sa ženie tá rieka. Ľudia sa všelijako zmietajú v jej prúdoch, snažiac sa nájsť niečo, čoho by sa v tom šialenstve mohli pridržať. Bránia si svoju holú existenciu. Zvrchu to celé pôsobí ako jedna neuveriteľne chaotická dráma bez konca. Ľudia narážajú na kamene, stávajú sa minulosťou, iní sa spájajú do párnych čísel, múdro odhaliac silu ľudského puta.Všetko to sa to zlieva do jedného monumentálneho hľadania.
„Opora v toku dní. Stabilita žitia, hodnota, ku ktorej môžeš priľnúť v akomkoľvek čase. Opora. Vec, ktorá zabráni tvojmu potopeniu, s ktorou nezablúdiš. To je ono.“ Skoro som zabudla, že Osamelosť tu stojí vedľa mňa upierajúc zvodné svetlé oči na ten chaos pod nami.
Opora? Stabilita? To dáva istý zmysel. Dokonca už asi začínam tomu zmätku rozumieť. Každý z nás si vytvára hodnoty, každý hľadá význam existencie, oporný bod v šialenom rytme skutočnosti. Konečne jasne vidím aj kontúry tých vecí. Spoznávam červený nádych bozkov a teplo spojených ľudských rúk. Vidím všetky možné záľuby, slabosti a úchylky. Opustených zachmúrených mužov a ženy v drahých autách. Usmiate matky s deťmi v náručiach. Unavených workoholikov, fanatických ekologistov, ortodoxných veriacich v kostoloch, športovcov utekajúcich za nádejou a optimizmom. Vidím alkoholikov, narkomanov, obéznych a anorektikov...Vidím všetkých ľudí. Vidím všetky ľudské hodnoty, všetky zmysly, i nezmysly ľudského bytia.
A čo krajina? Vlasť, domovina? Nestratilo sa to kdesi? Všimla som si, že kde toto puto prenikne, tam stáva sa silnou oporou. Ľudia sú s láskou k svojej krajine, dôverou v národ a pamiatkou na jeho svetlé činy odolnejšími. Javia sa mi pokojnejšími a sebaistejšími. Zdá sa, že keď sa dokážu naučiť láske k domovskej pôde, sú schopní úprimnejšieho citu ako tí, pre ktorých rodná krajina neexistuje.
Ľudia s čistou vierou v hodnotu krajiny, ich maličkého kúska zeme, ktorý pre nich predstavuje celý vesmír. Ľudia s vierou, ktorá nestráca na význame, ktorá nadľahčuje v búšivom plynutí dní. Ľudia s hrejivým pocitom, že existuje miesto kde môžu spočinúť bez obáv. Ľudia s dôverou v krajinu, pôdu, ktorá je pre nich večne krásna, ktorú chráni štát. To sú ľudia, ktorí predstavujú budúcnosť každej vlasti. Bez takýchto ľudí je každá krajina stratená, predurčená na cestu po schodoch nadol.
A krehká budúcnosť sveta stojí na vzájomnom rešpekte ľudí zo všetkých krajín. Len človek schopný úprimného obdivu svojej krajiny, vedomý jej krás, zvláštností, ale i nedostatkov, je schopný rešpektu krajín ostatných národov. Ten, čo, v návale emócií slepo absolutizuje zvrchovanosť svojej zeme, je odsúdený na potopenie. Pre neho krajina prestáva byť hodnotou a mení sa na posadnutosť, prestáva byť kúskom zeme, ktorý patrí celému národu a stáva sa majetkom človeka opantaného egoizmom a duševnou nevyrovnanosťou. V tomto zmysle krajina končí ako hodnota, ako opora žitia.
V chode rokov sa všetko mení. Sekundy sa zlievajú do minút, tie zas do hodín. Hodiny miznú v dňoch. Ľudský život sa stáva iba nepatrnou časticou storočí, pre nás veľmi dlhého času, storočí, ktoré sú však zase iba zrnkom prachu v histórii zeme. Jediné, čo ostáva nezmenené je kolobeh dňa a noci, svetla a tmy, pádov a vzostupov. V tomto kolobehu sa vynára viacero vecí, ktoré mu zaručujú stabilitu- príroda, všetky hory, rieky, moria a pôda. Ich zmena je pomalá, v dĺžke ľudského života takmer úplne zanedbateľná.
Krajina znamená stabilitu v trvaní ľudského života. Je hodnotou, ktorá poskytuje trvalé útočisko v každodennom zápase, ktorá vyniká tým, že je pre človeka nemennou- na rozdiel od iných hodnôt, ako sú napríklad láska a zdravie, ktoré sú svojou krehkou podstatou odkázané na zhovievavosť okolností a ktoré sa v zlomku sekundy môžu človeku rozsypať na tisíce ostrých črepín.
Krajina ako trvalá hodnota človeka. Opora v toku dní. Keď k nej ľudia priľnú srdcom, starajú sa o ňu s láskou, krajina sa zveľaďuje, stáva sa príjemnejším miestom pre život pre celý národ. Ale ako rozsiať lásku k svojej krajine do srdca každého? Ako zariadiť, aby sa stala hodnotou pre každého človeka? V tejto zrýchlenej dobe, keď sa spoločným menovateľom moderných dejín stáva túžba po bohatstve a moci? Nestratí krajina ako hodnota v budúcnosti úplne svoj význam? Ale čo bude potom, čo sa stane s krehkým ľudským životom bez stabilnej hodnoty v nebezpečnom plynutí žitia?
Otázky, samé otázky...Až sa mi na tom moste, vysoko nad pulzom rieky, nad hukom života, zatočila hlava. Predstavila som si, čo by sa stalo, keby si každý človek nosil vo svojom srdci krajinu ako trvalú hodnotu a....rieka utíchla. Jej nepokojné vlny opadli. Zradné víry sa stali iba miestami chvíľkového zmätenia.
Potom ma zlákala predstava opačnej chuti- predstava sveta, kde krajina v srdciach ľudí neexistovala, kde ľudia nepoznali slovné spojenie láska k vlasti, kde sa národy hubili pre kúsky zeme, v materiálnej túžbe vlastniť ju, mať viac ako ten druhý, kde krajina nebola čímsi hodným úcty, ale len prostriedkom na zbohatnutie a zvýšenie moci a prestíže. Ľudia sa tam topili veľmi ľahko. Taký svet bol odporný a ja som smutne cítila, že je v ňom drobná dávka dnešnej reality.
Odpovede na otázky som nenašla. Zmätená som pomaly kráčala po drevenom moste, preč od rieky. Tú noc som pochodila veľa lúk. Farby kvetov ma upokojovali, ale ja som sa nedokázala zbaviť nepríjmného pocitu z temnej predstavy, ktorú som videla tam hore. Tá predstava šla so mnou a vliezala mi do pocitov.
V dlaniach mi šumí ticho
Rozum už dávno stíchol
Srdce mi zvierať chce podivná Moc
Bojím sa povedať, bojím sa kričať
Bojím sa prísť pravde na pomoc
Predo mnou som zbadala dvere. Bránu, za ktorou sa skrývala tá večne hučiaca rieka. Volala ma nekľudom. Za jej prahom som videla Slovensko, Banskú Bystricu, maličkú Hrochoť,našu lúku, náš dom, moju izbu. Bol čas ísť spať. Prešla som dverami a vkročila do blednúcej noci. Cez okno som zbadala prihrbenú postavu nášho starého suseda, ktorý šiel kosiť svoju lúku. Na chvíľu ma ten obraz vtiahol do rozjímania o minulosti, keď sa v túto skorú rannú hodinu všetci poberali na svoje polia a lúky, nevnímajúc hodiny, oddane idúc so svojou láskou k pôde, ku krajine.
Bolo už veľa hodín a ja som začala cítiť zrýchľujúci sa pulz života. Zatvoriac zošit, kde píšem svoje básne, zatvoriac dvere poézie, cez ktoré vstupujem do mojej krajiny pravdy, som zatvorila i oči. Kým som upadla do nekonečna spánku, odkiaľsi sa ešte vynorila posledná myšlienka.
Minulosť je iba rozjímanie, prítomnosť naplnenie a budúcnosť sa stáva očakávaním. Posudzovaním vývoja udalosti môžeme hádať jej budúcnosť. Čo čaká krajinu ako hodnotu? Čo ostane z trvalej opory ľudského života? Bude jej význam i naďalej upadať? Bude tempo nášho života i naďalej naberať na rýchlosti a nepredvídateľnosti?
Už i veternice zdvihli hlavu k nebu
Fialky nalíčili jarnú zem
Len budúcnosť je stále rébus
Čo páli viacej ako nesplnený sen
