Najfarebnejšou rozprávkou na svete sú dejiny človeka. Nenapodobiteľné, precízne, krásne, dojemné. A ešte aj poučné. Sú akousi anatómiou ľudskej duše, majstrovsky rozpísaným veľdielom, odohrávajúcim sa na hlavnom pódiu dôb. Svoje role si tu píšu a hrajú panovníci, umelci, bojovníci, duchovní vodcovia. Z obecenstva ich výkony trpezlivo sledujú a zaznamenávajú novinári i historici.
Avšak scén a javísk je v tejto rozprávke nespočetne veľa. Vlastne presne toľko, koľko je príbehov a kapitol. Nepredstaviteľné množstvo, z ktorého iba zlomok ostáva večne vtlačený do našej kolektívnej pamäte. Takmer všetky malé dejiny obyčajných ľudí miznú s ich hercami v nenávratne. Základné body tých scenárov nám však napomáhajú hádať „veľké dejiny“, pretože práve ony sú odrazom tých „malých“.
Často rozmýšľam nad inscenáciou našej, slovenskej rozprávky. Vidím celkom maličké pódium, zato však s prenádhernými kulisami. Iba tušené ostávajú zabudnuté príbehy pospolitých ľudí. Rozpoznávam však i viaceré postavy- osobnosti nášho národa. Aj Milana Hodžu. Už i pôvod jeho mena je symbolický- slovo „hodža“ znamená v tureckej reči učiteľ. Toto meno si doniesol z tureckého zajatia v 17.storočí Hodžov predok, nevediac, že práve ono sa raz stane dvojnásobne slávnym- vďaka štúrovcovi Michalovi Miloslavovi Hodžovi, i jeho synovcovi Milanovi.
Na pódiu rozprávky dejín slovenského národa je november, rok 1905. Hodža stojí a zadumane pozoruje svoje „slovenské haleny“. Trápi ho situácia jeho krajanov- tvrdá päsť maďarská, smutné akordy chudoby, kráčanie v kruhu nevzdelanosti. Ošľahané tváre, zrobené ruky, ohnuté chrbty- a asi až príliš ohnuté... Hodža vyťahuje notes a píše článok Sedliaci: „Vidíte, politika ľudová začína sa halenou. V tom, jedine v tom je naša chyba, že sa sami nevieme uctiť a že si nevieme vydobyť úctu od druhých.“ 1 Slováci potrebujú sebavedomie. Potrebujú vodcov, osobnosti, pravdivo napísané dejiny, svoju kultúru a umenie.
Sám Milan Hodža išiel v tomto smere príkladom. V období pred prvou svetovou vojnou, počas maďarských represálií v Uhorsku a v dusnej politickej atmosfére zastaranej monarchie, stal sa rodák zo Sučian neprehliadnuteľnou persónou. A to nielen v rodných končinách. Slovenský týždenník bol znamenitým dôkazom mnohostrannosti jeho talentu. Na stránkach tohto populárneho periodika zvrátil kurz dovtedajšej žurnalistiky. V ruchu Budapešti, odkiaľ Slovenský týždenník vydával, rozpoznal neaktuálnosť martinských novinárov. Pred kvetnatým, zbytočne preumelkovaným písaním, uprednostnil eleganciu štýlu i väčšiu zrozumiteľnosť.
Vo svojej orientácii na „fundament krajiny“, teda roľníkov, bol Hodža presvedčený, že skutočná obroda národa musí prísť práve vďaka aktivizácii tejto vrstvy. S politikou Martina, ktorú v tom čase zosobňoval najmä Vajanský, nesúhlasil. Jeho proruskú orientáciu a dôraz na predstaviteľov slovenského zemianstva, či inteligencie, ktorej vtedy de facto ani nebolo, pokladal za „nebezpečný idealizmus“, priďaleký potrebám jednoduchého ľudu. Vzdelaný Hodža rýchlo pochopil nutnosť rozhýbania ideí, zjednotenia slovenských poľnohospodárov. V duchu hesiel o význame „drobnej práce“ sa pričinil pri organizácii družstiev, v ktorých videl ekonomické i sociálne podhubie rozvoja Slovákov.
Slovo, ktoré azda najlepšie vystihuje Hodžovu filozofiu je jednota. Hodža poznal dôležitosť jednoty jednotlivcov v kontexte národnom, rovnako ako i význam kooperácie nadnárodnej. Teda jednota Slovákov a jednota jednôt národov. Kruté udalosti v Černovej ho primäli k tzv. belvederskej politike. Hodža jasnozrivo odhadol prínos „viazania sa“ (ako to sám vo svojich prácach nazýval) s nasledovníkom trónu Františkom Ferdinandom. Logické dôvody ho viedli i k spolupráci s ďalšími nemaďarskými národmi v Uhorsku. Oboznámený s vývojom na medzinárodnom poli, odhadol význam diplomacie malých národov a ich vzájomnej spolupráce. Toto zmýšľanie sa napokon stalo alfou a omegou jeho politiky a vyústilo až do vydania „politivckého testamentu“ Federation in Central Europe v exile. Dovtedy však musel zakúsiť aj trpkú príchuť moci.
V časoch Československej republiky stal sa Milan Hodža významnou súčasťou politickej elity. Z bohatej kariéry je dôležité najmä jeho pôsobenie v pozícii ministra poľnohospodárstva. Realisticky zhodnotil priepastný rozdiel medzi stupňom rozvoja oboch národov. Plne si uvedomoval akútnu potrebu vzdelávacieho systému. Na území Slovenska zakladal špecializované poľnohospodárske školy, kurzy, podporoval odborné prednášky, vznik knižníc. Stál pri zrode Národohospodárskeho ústavu, ktorého činnosť mala posilniť ekonomiku Slovenska. Jeho politická cesta vyvrcholila v roku 1935, keď sa stal prvým slovenským ministerským predsedom ČSR. Neľahká vnútorná i medzinárodná situácia, veľmi podobná nedýchateľnému ovzdušiu padajúcej monarchie pred prvou svetovou vojnou, mala poznačiť koniec Hodžovej aktívnej politickej kariéry a základný kameň jeho politickej konfesie- myšlienka jednoty, mal s hrmotom zrútiť všetko, čo bolo na ňom vystavané.
Vnútri navonok rozhodného a noblesne vystupujúceho Hodžu sa už od počiatkov trvania spoločnej republiky odohrával ideologický boj. Hodža vždy neochvejne veril myšlienke slovenského „národa roľníkov a remeselníkov“. Vďaka svojmu intelektu však i dobre vedel, že naša budúcnosť a stabilita tkvie práve v jednote s inými. Po tragickej smrti Františka Ferdinanda, sa Hodžove nádeje o jasnejšej budúcnosti Slovákov rozplynuli. Keď už bolo jasné, že monarchia bude „medzi mŕtvymi svetovej vojny“, na základe kultúrnej a hospodárskej blízkosti Čechov a Slovákov, podporil vznik spoločného demokratického štátu. Nesplnenie Pittsburskej dohody, centralistická politika Prahy a nakoniec mylná ideológia o jednom československom národe, i jazyku, zakotvená v ústave, stali sa avšak vráskami na čele „grandsegnioura v halene“ . Na jednej strane stabilita prosperujúcej republiky, na strane druhej rozpor medzi oficiálnou „jednotou československou“ a Hodžovou osobnou konfesiou. Medzinárodne priaznivo hodnotení reprezentanti centralistickej vlády ČSR verzus pohoršujúce výčiny autonomistických ľudákov, pravdivo zrkadliace všeobecné nálady na Slovensku. Oficiálne sa Hodža rozhodol pre Prahu, akokoľvek, poznámka „a stubborn centralism“, čiže tvrdohlavý centralizmus, napísaná na margo pražskej politiky počas trvania ČSR v jeho Federation in Central Europe však prezrádza, že vnútorne s Prahou nesúhlasil. V pohnutých časoch súmraku nad Európu, vnútorných a straníckych konfliktov, snažil sa Hodža o poslednú záchranu. Navrhol autonómiu Slovenska. A prišiel o mandát ministerského predsedu. Vnútorný boj vyhral, ale na československej politickej scéne sa stal definitívne porazeným.
Ani posledné roky Hodžovho života neboli šťastnými. Spory o lídra československého exilu nakoniec vyústili do vytlačenia na politickú perifériu. Po obsadení Francúzska napokon chorľavý odletel do USA, kde už z pozície štátnického veterána napísal prácu Federation in Central Europe.
Milan Hodža umrel 27. júna 1944, tri týždne po vylodení spojencov v Normandii.
Na pódiu slovenskej rozprávky je akosi smutno. Truhla s jedným z najznámejších Slovákov klesá do zeme v Chicagu. Na opačnej strane sveta, v srdci jeho rodnej zeme, práve „haleny“ plánujú povstanie proti krvavému režimu. Nie, už viac nechcú byť iba bezduchými marionetami v prúde dejín. Odhodlaní a nebojácni však ešte nič netušia o budúcom rozprestretí železnej opony...
Dejiny človeka sú najfarebnejšou rozprávkou. Koľké sklamanie však prináša zistenie, že sa v podstate stále iba dokola opakujú výsledky niekoľkých starobylých vzorcov. Milan Hodža, ako vzdelaný človek, skúsený politik i rozhľadený štátnik, pár týchto vzorcov vo svojich prácach zachytil.
Hodža upozorňuje najmä na význam jednoty malých národov v strednej Európe. I historické udalosti predsa naznačujú spojitosť medzi konfliktami v tejto časti a vojnami celoeurópskeho charakteru. „...tam, kde sú sféry vplyvu, musia nastať skôr či neskôr sféry rozporu. Som presvedčený o tom, že budúcnosť strednej Európy a vôbec európskeho pokoja spočíva v tej jednote.“2 Čiže jednota malých štátov ako udržanie všeobecného mieru, bezpečnosti a demokracie: „Európska bezpečnosť nemôže stavať iba na západnej demokracii. Jej stavba si vyžaduje ďalšiu spoľahlivú oporu. Je ňou stredná Európa. To isté je i v záujme európskej demokracie.“3
Veľmi pozoruhodným je i Hodžov postreh o nebezpečí polarizácie síl v kontexte medzinárodných vzťahov. Už v roku 1934 prorokoval: „Sme medzi mlynskými kameňmi (Nemecko a Rusko) a ak sa nesponáhľame, aby sme sa sami stali mlynským kameňom, budeme rozomletí na prach.“4 Úplnú pravdivosť jeho slov potvrdili udalosti druhej svetovej vojny a neskoršieho vývinu, keď malé národy strednej Európy trpeli najprv krutosťou Hitlerovho nacizmu a neskôr v dôsledku socialistických režimov, ktorých pôvodom bolo práve Rusko. S dychvyrážajúcou presnosťou dokázal Hodža už v roku 1942 upozorniť aj na zradnosť Stalinovej ideológie, ktorej kritika bola v tých časoch javom len veľmi zriedkavým: „ V Stalinových prejavoch a spisoch sa jasne naznačuje, aké sú jeho zámery. Demokracia bola dosť ľahkovážna, keď ignorovala to, čo Hitler hlásal v Mein Kampf. Zjavné Stalinove ambície by ignorovať nemala... Cuius regio, eius religio dnes znamená presadenie vlastného sociálneho, ekonomického a politického systému. Prečo by ho víťaz nemal presadzovať v oslabených národoch?“ 5
Na pódiu slovenských dejín je rok 2002. Pozostatky Milana Hodžu sú premiestnené na Národný cintorín v Martine, do rodnej zeme, pár kilometrov od jeho rodiska. Trochu smutne končí rozprávka O Milanovi Hodžovi. Ale ozaj končí? Nie je práve výsadou rozprávok, že majú mať šťastné konce? Nie, pravdaže, ten príbeh nekončí. Pokračuje v jeho posolstvách, i dnes mrazivo aktuálnych. Veď stále je tu národ potomkov „halien“, často s rovnako ohnutými chrbtami. Hoci tu už niet Hodžu, ktorý by si svoje poznámky vydával v Slovenskom týždenníku, stále ostáva jeho dielo- rozumné myšlienky o význame „drobnej práce“, potrebe zdravého národného sebavedomia, o jednote, všestrannej jednote Slovákov, ale aj celých národov, pretože „Budúcnosť Európy nie je v separatizme. Je v rozumnej deľbe práce.“ 6
Slovenský príbeh je aj zásluhou Milana Hodžu ešte stále rozpísaný. Každý jeden z nás je tým, čo ho práve dnes tvorí. Je len našou voľbou, čo na tom našom malom pódiu slovenskom budeme hrať a len my samotní rozhodneme o role Slovákov na hlavnej, svetovej scéne. Čas potvrdzuje, že Milan Hodža zvládol postavu veštca a mudrca absolútne bravúrne. Citovaná literatúra: 1 Sedliaci. In: Slovenský týždenník, č. 47, 17. 11. 1905, viď Hodža, M.: Články, reči, štúdie, zv. III. Praha, 1930, s. 110-111 2 Múdry, M.: Milan Hodža v Amerike. Chicago: 1947, s. 185 3 Hodža, M.: Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 295 4 Hodža, M.: Nová stredná Európa s Poľskom. In: Články, reči, štúdie, zv. VII. Bratislava, 1934, s. 374 5 Hodža, M.: Európa na križovatke ciest. In: Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 297-2986 Hodža, M.: Európa na križovatke ciest. In: Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, 1997, s. 297
