Potreba slovansky orientovaného kňazstva, vyučeného v domácich podmienkach- úsilie o oslabenie moci Franskej ríše prostredníctvom franského kléru na VM, prinútila Rastislava, aby poslal niekedy v rokoch 861-862 pápežovi Mikulášovi I. žiadosť o vierozvestcov, ktorí by vyučovali na VM. Ignorácia tohto listu, ktorá napokon primäla Rastislava obrátiť sa na Byzantskú ríšu, môže byť ospravedlnená nejakou nešťastnou náhodou, ku ktorej mohlo dôjsť. Rím, vtedy ešte vcelku nevedomý významu VM, však mohol nereagovať na prosbu Rastislava účelovo. Po zvážení ďalších dvoch ukážok je pravdepodobné, že stolica neodpovedala, pretože (zatiaľ) nemala dôvod na plytvanie svojimi prostriedkami a úsilím bez odmeny. Situácia na VM bola zrejme v tom čase pre pápežskú stolicu proste málo lákavá a Rastislav bol pre nich neveľmi silným, a preto neatraktívnym vládcom.
Zaujímavý je zdržanlivý postoj Ríma vo veci zajatia arcibiskupa Metoda franskými biskupmi (s tichým súhlasom kráľa Ľudovíta Nemca) v roku 871. Hoci je takmer isté, že pápežská stolica vedela o tomto zločine, ktorý bol nehumánny, násilnícky a hrubo kontrastoval s vieroukou katolíckej cirkvi, pohnútky jej viac ako ročného otáľania ostávajú naďalej otázne. Príčinou mohla byť neľahká situácia v stolici, keďže v roku 872 sa menil pápež, ale rovnako to mohla byť i nepohodlnosť osoby Metoda, ktorého franské kňazstvo, určite aj v Ríme, nemalo v obľube, následky, ktoré by vznikli po interferencii Ríma a možnom konflikte so svojou ďalšou sférou vplyvu- Východofranskou ríšou a jej mocným panovníkom. V takejto situácii bolo výhodnejšie mlčať, hoci to šlo proti učeniu, ktorému mal byť práve Rím vzorom. Situácia sa zmenila až keď sa zrejme Koceľ, ale aj Svätopluk začali pýtať. Kontakt so Svätoplukom, v tom čase už vplyvnou osobnosťou, vládnucou expandujúcej ríši, mal tak svoju váhu. Preto upevnenie politických kontaktov bolo zrejme onou pohnútkou, ktorá spôsobila, že pápež Ján VIII nakoniec poslal listy bavorským biskupom a Ľudovítovi Nemcovi, čo pomohlo k rozriešeniu celej aféry a oslobodení Metoda.
Taktizovanie pápežskej stolice je badateľné aj v celom príbehu o používaní staroslovienskej liturgie. Záznamy o povolení používania štvrtého bohoslužobného jazyka sú často nehodnoverné (v roku 869 Hadriánom II.) alebo povolené iba za množstva podmienok, často za špeciálnych okolností (v roku 880 Jánom VIII.), kým zákazy sú v prameňoch formulované oveľa jednoznačnejšie a striktnejšie (873, 879) Richard Marsina sa domnieva, že za používanie staroslovienskej liturgie bolo v Ríme presvedčených len pár osobností a ich vzostupy, či zostupy poznačili striedavé povolenia a zákazy. Pre väčšinu cirkevných hodnostárov stolice znamenalo zrejme šírenie Božieho slova cez štvrtú liturgiu iba jednu z ciest k rozšíreniu politického vplyvu stolice.
Ignorácia prosby o pomoc pri šírení kresťanstva, oneskorená rekacia na brutálny zločin a využitie používania zrozumiteľného jazyka pri bohoslužbách Slovanov na vlastné politické ciele- to sú iba tri z najviac očividných príkladov ukazujúcich v čom ozaj spočíval hodnotový systém útvaru, ktorý mal šíriť a spravovať učenie o láske, dobru a mierumilovnosti. Z vyššieho uvedených prípadov je jasné, že pápežská stolica sa vo vzťahu k VM podstatne snažila o hájenie vlastných záujmov, o presadenie politického vplyvu a že toto sa stalo aj jej základnými pohnútkami, čo nám odhaľuje obludnú súvekú priepasť medzi jej učením a skutkami.
