Asi nie som jediná, čo som si všimla ako celé naše malinké Slovensko opeknieva. Oveľa častejšie sa z balkónov milo usmievajú kvety od výmyslu sveta. Sivé, bezmenné domy sa preodievajú do vkusných farieb. S dychvyrážajúcou rýchlosťou sa z tohto holubičieho, podtatranského národa sedliakov stáva moderný národ západnej Európy.
Hoci (paradoxne) ešte stále sa ľudia sťažujú, že nemajú peniaze a ja vidím, ako si kupujú nové autá, menia strechy, robia fasády svojich domov, chodia na dovolenky a stoja s plnými košíkmi v nekonečných radoch Tesca. A vždy keď mám jazdu v autoškole jazdím aj napriek brutálnej cene benzíne v hustej premávke a stojím v zápchach. A nemusím bývať ani v tom „štáte v štáte“, ani na susednom západnom Slovensku...
Už by sme si mali konečne otvorene priznať, že sa stávame bohatšími a že sa nám žije stále lepšie. Už to nie je len o ekonomických ukazovateľoch, už je to i o našich životoch. Prehnaná skromnosť nie je vždy namieste. Od nej je to vždy blízko k falošnému pokrytectvu.
Proste podľa mňa je fajn, keď sa nám darí. Toľko sme sa bili do pŕs, že si to hádam zaslúžime, nie?
Menej potešiteľným faktom ale je, že stále ostávame bezohľadnými a nekultúrnymi. Viem, že všetko nasledovné je veľmi individuálne, a nechcem sa tým dotknúť žiadneho poriadneho Slováka. Rozhodne si však po skúsenostiach z brigádovania v jednom múzeu obhájim názor, že v porovnaní s inými európskymi krajinami sme na tom, čo sa kultúrnosti týka, dosť biedne.
Takže, pár názorných príkladov „Slovák v kultúrnej inštitúcii“:
1. Vojdem do vstupnej haly múzea. Pozerám sa na všetky strany a pritom sa tvárim akoby som išiel na popravu. Na pozdrav pokladníka nereagujem.
2a. Po zhliadnutí vstupného odchádzam.
2b. Po zhliadnutí vstupného sa snažím pokladníka presvedčiť, že moje (očividne staršie) dieťa má menej ako šesť rokov a teda môže ísť zadarmo.
2c. Kupujem si lístky, na požiadavku platenia drobných mincí buď nereagujem, alebo s hrkajúcou peňaženkou odpovedám, že drobné nemám. Konštatný výraz znechutenia.
3. Z otvorenej pietnej siene múzea, kde sa nachádza súsošie, pamätné tabule holokaustu a symbolický hrob neznámeho vojaka si robím skratku, lebo sa mi to nechce celé obchádzať (+cca 50m), hoci každý týždeň navštevujem fitko. V pietnej sieni aj fajčím, bicyklujem sa tam, stúpam po náhrobnom kameni na symbolickom hrobe. Nevadí mi, keď moje dieťa trieska do presklenej steny múzea. Po upozornení sa tvárim veľmi dotknuto.
4. Teším sa z radosti svojich detí, ktoré lozia po 60- ročných tankoch a ako si prečítam na priľahlej tabuľke (v duchu sa pohorším nad jej zdevastovaným stavom) dokonca po vskutku raritných kusoch. Ak sa deckám náhodou podarí odtrhnúť malý kúsok, rýchlo ho odhodím do skál pri tankoch, aby ho pracovníci múzea pri výročnom upratovaní predsa len našli...
Znázornené správanie mi však poskytlo aj rýchlokurz určovania národnosti návštevníka. Niekedy vám proste stačí vidieť výraz tváre a reakciu na pozdrav a hneď viete, či prepínate na iný jazyk, alebo nie... (tu podotýkam, že dosť veľké percento „zahraničákov“ sa dokáže pozdraviť PO SLOVENSKY milšie než dosť veľké percento domácich návštevníkov- hmmm...podľa pozdravu určíš človeka???)
Letná brigáda v múzeu ma utvrdila aj v tom, že napriek rastúcej životnej úrovni, stále ostávame iba sedliackym národom. Aj napriek zväčšujúcemu sa majetku stále často postrádame všeľudskú zdvorilosť. Mimo svojich „zámočkov“ sa dokážeme správať ako tie najväčšie prasce a pritom si v pohode zachovať image „správneho“.
Vskutku zavŕšením tohto môjho (nekultúrneho?) názoru o kultúrnosti nás- Slovákov- bolo, keď naša zamestnanecká „múzejácka“ chladnička, ktorú používajú desiatky pracovníkov tejto kultúrnej inštutúcie, už dlhšie po otvorení „voňala“ čímsi podobným čpavku.
Vtedy sa vždy v našej kancelárii, ktorá je pri chladničke najbližšie, ocitali ľudia diskutujúci o závažnosti situácie. Vznikol akýsi neznámy a mýtizovaný páchateľ, ktorý tam mal uložené inkriminované smradľavé, staré a splesnivené potraviny. Každý bol tým nevinným a každý dotyčného neznámeho o to poriadnejšie osočoval. Osadenstvo kultúrnej inštitúcie sa tak spojilo v boji proti smradľavému zlu. Kvôli absolútnej reprezentatívnosti všetkých kancelárii však bola šanca na odhalenie dotyčného nulová.
Dohra? Keby nebolo iniciatívnej kolegyne, ktorá ju vyčistila, hoci tú chladničku ani poriadne nepoužíva, dávno by sme sa v minulotýždňových teplotách boli udusili. A tie potraviny by tam boli veľmi dlho- možno až do vzdialeného okamihu, keď sa kultúrnosť nášho národa konečne bude dať zmerať aj v plusových hodnotách....
