Ešte v detstve sme s bratom sledovali lietadlá, čo štartovali a pristávali nad poľom neďaleko našej záhrady. TU-134, TU-154, občas impozantný IL-62. Nízko nad chalupou vrčali IL štrnástky a osemnástky; môj otec tvrdil, že vždy, keď takto letel, pohodlne skontroloval chalupu. Brat lepil modely, ktoré dnes rozbíjajú jeho deti, ja som vo veku asi 10 rokov vymyslela detektívku, ktorá sa odohrávala na našej záhradke. Keďže koniec som nenapísala, viem len toľko, že manželský pár (tí dobrí) videl leteckú nehodu z balkónika, ktorý nemáme, bežal na pole a medzi horiacimi troskami našiel neviemčo, pre čo ho potom tí zlí naháňali. O dvadsať rokov neskôr sedíme na grilovačke u najlepšieho copywritera, ktorý si pravdepodobne ešte furt neželá byť menovaný, nízko nad hlavou nám z Ivánky štartujú 737-čky a debatujeme o obľúbenom seriáli Letecké katastrofy. Máme deficit, keďže do jednej roboty už nechodíme.
Koniec mája 2008. Do odletu mám asi hodinu, tak natešene chodím po ruzyňskom termináli č. 3 a spottujem ako besná. Spotter je človek, ktorý má rád lietadlá, fotí ich čisto pre radosť a celoživotne túži ísť na ostrov Sv. Martin. Potom to dáva na blog alebo ináč zverejňuje a kamaráti sa s inými spottermi. Spotterských blogov a stránok je veľká kopa a sú rozmanitej kvality, ale na tej až tak nezáleží. Spoločný majú zrýchlený dych z veľkých rachotiacich svíň. Portál, ktorý prakticky neopúšťam, sú planes.cz.
Koniec mája 2009. Zaparkujeme v dedine Vrchní Kopanina, od Ruzyne nás delí jedno pole a diaľnica. Lietadlá pristávajú jedno za druhým, kratučké prestávky trávime debatou o nich a vyzývaním niečoho veľmi veľkého, aby sa ráčilo dostaviť.
Kým sa presúvame k ďalšiemu exitu z diaľnice, ktorým sa dá dostať priamo k ruzyňskému plotu, prejde prvá fáza búrky takej silnej, že letecká doprava sa úplne zastaví. Tešíme sa na tú strašnú kopu lietadiel, ktorá už nevyhnutne musí čakať nad Prahou na pristátie. Zápcha nastáva aj na zemi, kde už na štart čaká celý rad strojov. Z diaľky nadávame Švajčiarovi, ktorý sa predbieha, a za lietadlami striekajú impozantné fontány.
Druhá búrka príde tak náhle, že nestihneme ani ujsť do auta. V priebehu minúty zmokneme ako mačatá, padá ľadovec, lietadlá na to kašlú. Fotíme ďalej a pomedzi vlasy nám tečú potoky vody, klepeme sa od zimy aj od smiechu.
- Ešte jedno pristátie.
- Ešte jeden štart a jedno pristátie.
- Dobre.
V čase, keď vychádza tento článok, by som už mala sedieť presne v takomto štartujúcom 747, väčšom ako naša ulica. A ako sa poznám, nehorázne si to užívam.
