Človeka už ani neprekvapí, že medzi predkladateľov novely zákona patrí jeden z najväčších zločincov v oblasti kultúrneho vyjadrovania, ktorý sa okrem limitovanej slovnej zásoby vyznačuje aj dokonale laickými predstavami o slovenskom jazyku. Predseda najslovenskejšej strany na zemeguli, ktorý si pletie genitív s lokálom vždy, keď vylezie z nejakého lokálu, pocítil potrebu chrániť náš údajne ohrozený jazyk. A vďaka jeho politickým sporom a osobnej xenofóbii má celá krajina šupnúť slovenčinu do zamknutej vitrínky v tvare dvojkríža, kde by ju najradšej videli národovci (prečo sa mi tak strašne žiada použiť slovo národovce?).
Jeden z najväčších omylov je predstava, že jazyk sa dá ovplyvňovať zásahmi štátu. Hoci Ministerstvo kultúry je presvedčené o opaku, slovenčina by neprestala existovať, ani keby na túto užitočnú inštitúciu zajtra spadla bomba. Platí to aj opačne - jazyk nikto nikdy nevymyslel, neobjavil, nevynašiel. Keďže jazyk je komunikačný nástroj a nič iné (pozor na tvrdenia typu, že slovenčina má za úlohu integrovať či reprezentovať národ, a podobné vtákoviny), vznikol prirodzene, mení sa prirodzene a v niektorých prípadoch aj zomiera - prirodzenou smrťou, samozrejme. Z toho vyplýva, že jazyk si žije svojím životom, určovaným výlučne komunikačnými potrebami svojich používateľov, a nie potrebami štátu, definovanými zákonom.
O čistotu jazyka sa nám teda idú postarať tí najpovolanejší: okrem toho, ktorému žiadny pád nie je svätý, je to minister, schopný vyprodukovať takýto štylistický skvost: "Bude dvakrát písomne oslovený, aby niečo odstránil, a ani keď dvakrát to neodstráni, potom aj daný orgán navrhne pokutu."
Nech ma títo ľudia nepresviedčajú, že ich motívom je túžba po čistote jazyka - to by si už dávno boli zaplatili nejakú doučovateľku. Ja tam vidím dvoch príslovečných psov, na ktorých bitku si ministerstvo palicu nájde, aj keby na chlieb nebolo: slovenský juh a neposlušné médiá. A s médiami súvisí aj reklama, ktorej sa novela dotýka dosť podstatne. Čo presne vadí ochrancom čistoty? Žeby to, čo je pre národovce typické - že s cudzími rečami sa príliš nekamarátia?
Čo má teda štát pre jazyk robiť? Môže dotovať akúkoľvek kultúrnu činnosť, podporovať vzdelávanie a vedu, sprístupňovať jej výsledky, ale v zákonodarnej oblasti nech radšej nerobí nič. Veľmi ma potešil názor českého lingvistu Jiřího Krausa, ktorý vyjadril v rozhovore pre Reflex: "Naštěstí je čeština jedním z mála jazyků, které nemají jazykový zákon. Jazyk je velmi přirozená záležitost, je to odraz jistého způsobu nazírání na svět a do toho asi není dobré nějak zasahovat. Ale já když řeknu naštěstí, tak se na mě všichni dívají jako na barbara. Zkrátka to vypadá, jako kdyby o ten jazyk měli starost všichni ostatní kromě lingvistů."
Kiežby som sa v jeho veku mohla tešiť z toho, že do slovenčiny nerýpe žiadny jazykový zákon.
