V propagačných materiáloch sa o filme písalo: „Tento kaštieľ ako Domov sociálnych služieb má zvláštnu zbierku živých exponátov – starých ľudí. Sú tu na dožitie a väčšina z nich sú telesne a mentálne postihnutí, častokrát aj zbavení svojprávnosti. Za múrmi kaštieľa potichu a bez záujmu okolitého sveta dožívajú svoje životné príbehy. Práve o týchto ľuďoch bude filmovou rečou rozprávať dokumentárny film, ktorý by mal byť citlivou a intímnou sondou do sveta, v ktorom títo ľudia žijú.“
Mal by byť citlivou sondou, lebo autor mal v ruke citlivý materiál. Ale nebol. Publikum sa zasmialo na gerontoch a dementoch, akých ešte nevidelo, lebo obvykle sú niekde pozatváraní.
Akékoľvek sociálne mizérie som doteraz videla, úradný pohľad na ne vždy znamenal redukciu potrieb týchto ľudí na stravu, šatstvo, ošetrenie, poriadok. Preto ma napína, keď sa rovnakého úradníckeho uhla pohľadu dopúšťa niekto, kto sa predstavuje ako umelec. Lenže pozor, toto sú živí ľudia. Ľudské bytosti. Majú nejaké vlastnosti, zvláštnosti, zvyky, práva, majú minulosť, sú niekým. Ľudské práva, haha.
To nie je úsmevné, že ľudia takto končia. Nie je úsmevné, že bývalý pedagóg práva sa „v tomto živote“ predstavuje ako Ivan Klasik. Vôbec nie je úsmevné, že starí manželia nemôžu byť spolu a pán sa musí každé ráno vkrádať za manželkou, „aby ma sestrička nevidela, lebo by nadávala.“ Navliecť starého alkoholika, ktorý bol vraj majorom, do uniformy a nechať ho bľabotať tiež nie je úsmevné. Robiť takéto úkony je v dokumentárnom filme už manipulatívne.
Ivan Klasik vraví: „Mám dva doktoráty. Jeden JUDr. Druhý Dr.“ Hahahaha! - buráca kino.
Sranda nepozorovaná režisérom je, že dotyčný pán má naozaj tieto dva tituly, je to autor právnických učebníc a možno ho ľahko nájsť. Zasmejte sa radšej na mne, ja som zas Mgr. Mgr. art. Úsmevné to bude, až keď ma niekam zavrú, však?
Vám je fakt smiešne, že traja starci nevedia žrať špagety bez toho, aby polovicu z nich nezbierali zo seba? A že to niekto natočil a teraz vám to ukazuje? Navarte im rezance, krista vášho, alebo halušky, fliačky. Urobte im kolienka, pekne prosím.
Zápisky psychotika: „Zosobnenie bude predebatovávané... neživá hovädnosť, neživé mentálne pseudopsycho. S kým šili čerti vtedy?“ Hahahahaha! „Produktívne bedákanie. Tabakový skriňový rozbor bútľavosti...“
„Vyber niečo normálne, aby som nevyzeral zaostalo,“ žiada tento klient pred kamerou a nevdojak odhaľuje, akým spôsobom ho práve zneužili. Sám cíti, že takto sa prezentovať nechcel, ale násilne mu vliezli do zošita s intímnosťami. Lebo autor filmu sa rozhodol pre úsmevné historky z kaštieľa.
Všimnite si stenu:
Keby ste mali doma takúto stenu a príde k vám sociálka na tzv. šetrenie, hádajte, kam vás začne posielať. Poznám už ten výraz na tvári sociálnych pracovníčok, ktoré majú málo kreatívny tik v podobe uniformnej reakcie: upracme tohto človeka do nejakej inštitúcie. Dajme dieťa do detského domova. Nemala by ísť pani XY do nemocnice? - spýtala sa ma raz jedna. - A prečo? Je jej niečo? - odpovedala som a bolo.
V domovoch sociálnych služieb žijú ľudia kratšie. Legitimizovať všetky tieto zariadenia je pre mňa odpudivé. Túži niekto z vás žiť za zamknutými dvermi medzi stenami s olejovým náterom? A potom to skúste vysvetliť úradom.
Sú aj takí obyvatelia DSS, ktorých režisér nezhovadil. Nebolo ako zhovadiť človeka, ktorému nič nie je a v kaštieli je len preto, lebo inak by sa z neho stal homles. Ako sa asi cíti medzi postihnutými? Zo 400 € dôchodku dostáva 10. Dvaja iní si rovno pred kamerou berú zo svojho dôchodku len 5 €. Slovom päť. To je nedôstojné. Je nedôstojné, keď sa rozhodovanie o mojom vlastnom živote obmedzí na to, či si kúpim mesačne dve škatuľky lacnejších cigariet, alebo päť čokolád.
Za svoje úsmevné historky režisér takmer ani nešiel. Uťal to vždy, keď som ho podozrievala, že sa prepracuje k podstate:
- Tu som jak v base, tu vždycky niekto umre, na to sa mám dívať?
- Ach, Bože, Bože, čo sa dá robiť, šak tu zlé není.
- Ste raz v domove dúchodcú, tak musíte poslúchat.
- Ja som inak normálna, zato chcem odísť odtiaľto preč. Máte aj auto?
Korec nie je Hanák. Hanák nikdy nebral ľuďom úctu.
