Mám radosť, že vznikol seriál, ktorý nemá ambíciu oboznámiť diváka so životom nejakej úplne osprostenej akože vyššej vrstvy, čo sa vyznačuje nepriamou úmerou medzi množstvom peňazí/firiem/domov/debilných vzťahov a množstvom intelektu/ emocionality. Slovenský sitkom mi tiež k srdcu neprirástol. Odsúdené si pozriem znovu už len kvôli pekným úvodným titulkom, ľahko inšpirovaným vynikajúcim seriálom Matriošky (koprodukcia štyroch európskych krajín vrátane Litvy a Ruska, takisto rozprávajúca o ženách v prieseri, pri ktorej tuhla krv v žilách aj artériách). Tiež ma teší, že to nemá dvetisíc dielov, ale iba 30. Len prečo to hapruje furt?
Jednoducho, milý Watson, pretože to zase nie je dobre napísané. Vcucni diváka, keď sa ho pokúšaš presvedčiť, že Mauréry si šla na tri roky sadnúť odhadom 5 dní po čine, keď jej dieťa, ktoré priviedla na ÁRO lôžko, nemá ešte ani vyliečené modriny. Tento bleskový súd navyše oznámil, že proti rozsudku sa už nedá odvolať, haha. Takýmito blbosťami sa prvý diel len tak hemžil. Sú to chyby a scenáristické pasce, ktoré treba vymyslieť ináč a možností je celá kopa. Strčím trebárs babu do vyšetrovacej väzby a je pokoj, pričom dožičím divákovi ešte trochu napätia v otázke, či je vinná a koľko dostane. Alebo ju nechám doma hádať sa s manželom, strachovať sa o dieťa a potajomky popíjať, aby sme aj chápali dôvody. Alebo hocičo, len nie takúto nekvalitnú verziu stanného práva. Tiež pohľadám niekoho, kto sedel v base a je ochotný mi o tom niečo povedať.
Pravidlo: keď môžeš niečo ukázať, tak o tom nerozprávaj. Tak keď sa prostredníctvom dialógu troch postáv šmirgľujúcich si nechty dozviem, že sa na kohosi chystajú, úplne pokojne si krájam paradajku. Keby o tom zbytočne nekecali a radšej predviedli polminútovú parádnu vyhrážaciu scénu, možno by som si omylom aj zaťala do palca.
Iné pravidlo: vyhoď všetky scénky, ktoré nemajú dramatický význam, vlastne sa v nich nič nestane. Prečo riaditeľ väznice víta tri väzenkyne a okrem toho, že básnik, čo pred 20 rokmi prišiel o ilúzie, trochu pochudol, sa človek nič nedozvie? Ani o ňom, ani o nich, ani o systéme v base. Núdza je o všetko, čo sa v takomto prostredí nepochybne nachádza: hnus, šok, svinstvo, ohrozenie, napätie a atmosféra životných prúserov.
Spomínam na Kantůrkovej Přítelkyně z domu smutku - skvelá kniha a neobyčajne dobrá televízna adaptácia. Taký jest rozdiel medzi vlastnými zážitkami a umelohmotnými písačkami. Tiež si spomeniem na vetu mojej radostnej matky nad programom novej televízie Doma: "Myslia si, že slovenské ženy sú úplné KRAVY?" - Áno, mami.
