Pred pár týždňami sme sa v Kyjeve dohadovali s Larisou (docentkou na miestnej filmovej fakulte), že skočíme aj do kníhkupectva. Dostojevského Larisa tak trochu akceptuje, Gogoľa odpísala ako úplnú nudu (nesúhlasím!), od Solženicyna by jej bohato stačili gulagy (pre mňa je celkom zásadná Rakovina). Úplne bez zábran odkývala len Bulgakova a Ajtmatova. Doľše veka dlitsia deň! skríkla som od nadšenia, že si pamätám ruský názov. To preto, že sa mi tak páčil.
Po slovensky vyšiel pod nemenej pekným názvom Deň dlhší ako ľudský vek. Pre mňa je to jedna z kníh, ktoré sa doslova vryjú a pamätáte si ten pocit. Kombinácia kazašskej stepi a kozmických rakiet... Strašného trápenia a vesmírnych ciest.
Namiesto obeda som sa včera šla do kníhkupectva pozrieť, či nemajú od Ajtmatova niečo, čo nepoznám. A-J-T-M-A-T-O-V, hláskovala som predavačke pri počítači. Ani ň.
Keď zomrie takýto spisovateľ, v osobnom živote vám nechýba, ale spomeniete si, čo všetko vám povedal, čo si všimol a pocítil.
