Hoci pôvodne ma postihol zápal uší, pri relácii Nic než pravda som zabojovala so žalúdočnými ťažkosťami.
Ten Fantomas, čo to nekvalitne moderuje, si zrejme vraví, že je to preňho len práca. Keby som sa ja v rámci práce na prepytujem zábavnej relácii musela ľahostajne pýtať ľudí, či bolo pre nich pohlavné zneužitie "hodně nepříjemný zážitek" nebo co jako, musela by som to asi zapiť väčším množstvom alkoholu.
O čo v tejto relácii ide? Dramaturgovo premýšľanie si predstavujem takto: zoženieme nejaké ľudské trosky, rýchlo zistíme, či fetovali, slopali, kradli, šlapali chodník. Ak majú niečo na rováši, super. Potom dáme socku na detektor lži a spýtame sa, či náhodou nefetovala, nekradla, atď. A keďže trosky potrebujú peniaze, sľúbime im päť melónov, ak si to zopakujú pred kamerou. Ak zaklamú, nedostanú nič.
Načo sa dievčiny pýtať, či niekedy prostituovala, keď to robí práve teraz?
Problém je, že aj trosky sú ľudia a kupčenie s ich nešťastím je nekultúrny odpad. Je to hyenizmus bez ohľadu na to, či s tým dotyční súhlasili.
A tak rozmýšľam, prečo sme zvedaví na toto. Zaujíma nás taká pravda, ktorá je nám dokonale nanič. Aké by to bolo milé, keby sa "Nic než pravda" hrala radšej medzi 19.00 a 20.00. Do štúdia by prišiel politik, napicli by ho na detektor lži a dobre vyobracali. Bez prísľubu piatich miliónov, ktoré aj tak už má. A po 20.00 by vysielali výlučne fikciu.
