Pred štyrmi rokmi vyšla kniha Ľudia a krajiny. Keby chyby v nej neboli také smutné, boli by celkom srandovné: podľa očíslovanej mapy patrí Gruzínsko medzi pobaltské krajiny, Slovensko je buď na mieste Macedónska, alebo Rakúska, Irak s Iránom si vymenili miesto a Izrael sa odsťahoval do Afriky.
Autorka reportáže - redaktorka Zuzana Šipošová - sa ani zďaleka nedotkla skutočných príčin tohto problému. Majiteľa vydavateľstva nemenovala, zodpovednú osobu nepohľadala. Zato ukázala tiráž dotyčnej knihy s menami prekladateľky a zodpovednej redaktorky bez toho, aby sa mohli vyjadriť, a reprodukovala vysvetlenie vydavateľstva zaslané e-mailom, ktoré je tak nekonečne hlúpe, že človeku stojí rozum. Uvádza sa v ňom, že chyby vznikli pri zalamovaní, "následnom čítaní a kontrolovaní korektúr" a na tejto edícii spolupracovali externisti, takže "z personálnych dôvodov" nie je možné nájsť zodpovednú osobu. Možné vysvetlenia sú dve: buď títo externisti spolupracovali bez zmluvy, anonymne a načierno, alebo sa redaktorka nechala stupídne oklamať.
Na pochopenie toho, ako vychádzajú takto pokazené knihy, treba vedieť, o aké nakladateľstvo ide.
Vydavateľ zlodej
Čo je Ottovo nakladatelství a kto je jeho majiteľ? Len ťažko možno nájsť horšie preslávené vydavateľstvo ako Ottovo, resp. OTTOVO (má totiž dve registrácie) nakladatelství a jeho slovenskú pobočku Agentúru Cesty. V našej brandži je známe chronickým neplatením honorárov, nedodržiavaním zmlúv, podvodmi typu nastrčenie osoby, ktorá na knihe vôbec nespolupracovala, a množstvom súdnych sporov.
Majiteľ RSDr. Vlastimil Svoboda (slovenskými zamestnancami zvaný doktor) bol niekoľkokrát odsúdený. Jedným z prípadov bolo vydanie pirátskej verzie Harryho Pottera, pri ktorej nadobudol celkom slušný zisk (video so správou Českej televízie o tomto prípade môžete nájsť tu). Proti prvému rozsudku sa drzo odvolal, hoci na plagiátoch bol vytlačený dôkaz - logo pôvodného vlastníka autorských práv, vydavateľstva Albatros. Po odvolaní mu súd pokutu ešte zvýšil, podmienečný trest za plagiátorstvo zostal v nezmenenej výške. Problémy mal aj pre vydanie Čapkovej Dášenky, na ktorú takisto nemal autorské práva. V Česku sa celkom slušne preslávil tiež vtedy, keď zabudol zaplatiť honorár Milošovi Zemanovi.
Falošný Harry Potter sa tlačil v Žiline, ale ináč netuším, či slovenská pobočka mala niekedy ambíciu vydávať kvalitné knihy. Keďže mám s ňou tiež svoje skúsenosti, viem o praktikách, ktoré to priamo popierajú. Agentúra Cesty nikdy nedávala čítať autorské korektúry ani prekladateľovi, ani redaktorovi - pokiaľ kniha zodpovedného redaktora vôbec mala. Poznám totiž minimálne dva prípady, keď zodpovedný redaktor uvedený v tiráži vôbec netušil, že kniha vychádza, a nerobil na nej ani minútu. Jedným z nich bol Malý princ. To, že aj český preklad bol ukradnutý, som zistila až tu. Čo sa týka slovenskej edície, moja mama sa raz od kohosi dozvedela, že je zodpovednou redaktorkou veľmi nekvalitného a chybového vydania Malého princa.
Pri takomto prístupe je vydávanie nekvalitných kníh priam zákonité. Seriózni prekladatelia a redaktori doktora rad zaradom opúšťali a hľadali si právnikov, aby od neho vymohli nezaplatené honoráre, prípadne odmietali odovzdať ďalšie práce, kým nezaplatí.
Poškodený prekladateľ
Keby redaktorke Markízy napadlo opýtať sa na názor ľudí, ktorých mená našla v tiráži, možno by jej trklo aj to, že Ottovo nakladatelství ju svojou odpoveďou iba odbilo. Odkedy vznikajú chyby čítaním korektúr? Súhlasiť sa dá ako-tak len s možnosťou, že uvedené chyby vznikli pri zalamovaní.
Kláru Koškovú poznám ako dlhoročnú a kvalitnú prekladateľku, takže som sa jej telefonicky spýtala, ako to bolo s knihou Krajiny a ľudia. Vyjadrila sa, že na vzniknutom stave nenesie žiadnu vinu, pretože nedostala korektúry, hoci o ne pravidelne žiadala.
A má pravdu. Nijaký prekladateľ, ktorý napíše text do wordu, odovzdá a už nikdy neuvidí, nemôže ručiť za to, či grafik - zalamovač šupne slovo Slovensko či Izrael na správne miesto na mape. To isté platí pre tzv. zodpovedného redaktora. Ako môže byť za týchto okolností "zodpovedný"?
Rovnakú otázku ako Kláre Koškovej som položila aj zodpovednej redaktorke Marte Biskupičovej. Povedala, že si to so stopercentnou istotou nepamätá (napokon, Markíza riešila štyri roky starú knihu), ale myslí si, že korektúry nemala, pretože toto vydavateľstvo korektúry neposkytuje nikdy.
Prečo to robí? Honoráre Ciest si už nepamätám a zrejme by aj tak už neboli aktuálne, ale za redigovanie normostrany zaplatia povedzme 50 korún, za prvú korektúru 15 a za druhú 5 korún. Čiže táto dôležitá časť celého procesu odpadá, aby ušetrili 20 korún za normostranu, čo v prípade obrázkovej knihy môže byť aj 5 - 6 knižných strán. A tieto sumy sa týkajú iba redaktora, prekladateľ obvykle číta korektúry zadarmo.
Čo dodať? Markíza nevypátrala nič, len starú a chybovú knihu, a aj to vďaka chlapcovi, čo ju vyhral v tombole. Namiesto vydavateľstva očiernila prekladateľku a redaktorku. Večer som telefonovala s iným prekladateľom, ktorý svoje peniaze od Ciest napokon vymohol. Povedal, že keby sa to stalo jemu, zrejme Markízu zažaluje.
