Keď prešla búrka, vzala som Psíka von. Chudáčik, čakal na to od rána, prišla som neskoro, v rozbehnutej búrke, keď Psík nevedel, kam sa má skôr strčiť, ani ja som to nevedela, panebože, neboli to blesky, čo ma strašilo.
Psíkovi siaha pamäť len po predposledný hrom, už nevie, kto tu nie je a mal tu byť. Čo by sa stalo, keby sa teraz zjavil? Isté je len to, že Psík by sa okolo neho obkrútil, ako to robieva, keď má niekoho rád. Ja už nie.
Prešli sme cez cestu k cintorínu. Medzi cestou a cintorínom je trávnatý pás, porastený kríkmi a stromami. Hneď pri plote cintorína som zbadala človeka s rybárskym prútom, aj Psík ho zbadal. Na stromoch sú rozvešané rôzne handry, na zemi kopa ďalších, nie, to nie je udica, čo drží v ruke. Zostala som stáť a sledovala, ako skladá dlhú, pružnú tyčku, jednu časť nadstavuje druhou. Všimol si, že sa pozeráme, a svoju tyčku položil na zem. Vyzeral ako starý hudobník, ušľachtilá tvár, čierny sveter na košeli, čierne nohavice. Pohol sa k nám. Stojím a pozerám sa mu do približujúcich sa očí. Mám dosť odvahy (aby som povedala človeku, ktorého mám strašne rada, nech odíde navždy preč).
- Slečna, nevadí vám, ak si tu postavím na pár dní stan?
- Nevadí.
- Len na pár dní.
- Naozaj mi to nevadí. - Musím sa rozosmiať.
- Viete, to je naozaj len na pár dní. Ja MÁM dom! Veľký, pri Štúrove.
Toto je chvíľa, keď sa zásadne beriem preč. Chvíľa zbytočných lživých rečí. Keď si homles povytiahne nohavicu, ukáže zasvinený obväz a drobným písmom povie povinnú vetu o svojich životných trampotách, o svojich operáciách, tú stokrát obhlodanú kosť, obrátim sa.
Vždy odchádzam, keď vidím, že sú to tie isté sračky, ktorými sa musí prebrodiť každý, myslím si. Nevrátim sa.
