Text odvolania napísaného Fraňovej advokátom podľa môjho názoru neobsahoval ani jediné poukázanie na procesné chyby. Vykladal však o kampani denníka SME (s výnimkou jediného článku, ktorý sa mu páčil a ktorý považuje za výsledok svojej intervencie), o tom, že sa hlásim „k etnicko-náboženskej skupine“ (čo sa teda nehlásim), o novom opatrovníkovi – evanjelickej Diakonii – ako o rodinnej firme orientovanej na biznis, pričom riaditeľke Diakonie Beáte Dobovej sa musel ospravedlniť ešte na pojednávaní, kde tvrdil, že tam pracuje aj jej dcéra. „Jedenásťročná,“ povedala prekvapená riaditeľka.
Keďže právny nárok Zlatice Fraňovej na opatrovanie cudzieho človeka nevidím ani pri najlepšej vôli, zato vidím vyhodenie matky z bytu a jeho rekonštrukciu, nevedela som si vôbec predstaviť, že by odvolanie, navyše uvarené z vody, dopadlo v jej prospech. Ide o človeka, ktorý nie je príbuzný, rodinu Majerovcov poznal len dva mesiace predtým, ako sa stal opatrovníkom, a nikto nepreveril jeho odbornosť na starostlivosť o psychiatricky chorého človeka. Predstava osoby, čo sa o opatrovanie za týchto okolností usiluje tak úporne, že dokonca investuje do súdnych konaní a do advokáta, je zjavne príliš bizarná aj pre odvolací senát.
Je dobré vedieť, že súdni ľudia sú natoľko súdni, že prekvapili nielen rýchlosťou, ale aj jasným postojom k veci. Šlo o dve konania naraz.
Pripomeňme, že Zlatica Fraňová sa pokúsila pripraviť o spôsobilosť aj pani Majerovú staršiu a stať sa jej opatrovníčkou. Tento pokus na Okresnom súde Bratislava I. ju nevyšiel lacno. Sudkyňa Škultétyová jej dala preplatiť trovy konania (takmer 400 €), lebo návrh bol „zjavne bezdôvodný“. Opatrovníčka sa odvolala, kraj pôvodné rozhodnutie potvrdil.
Dôležitejší bol súd o zmene opatrovníctva dcéry - pani Majerovej mladšej. Okresný súd opatrovníčka prehrala a odvolala sa. A tak sa vec ocitla takisto na Krajskom súde. Z hľadiska zákona sa opatrovníčka potkla najmä na rekonštrukcii bytu na svoje náklady, ktorá je takým mimoriadnym výdavkom, že ju musí odsúhlasiť súd. Opatrovník nemôže opatrovanca zadlžiť len tak. Práve rekonštrukcia priviedla súd k záveru, ktorý pokladám za zásadný.
Sudkyňa Gelačíková píše: „... úspech prípadnej snahy vymôcť náhradu od matky opatrovankyne sa javí nanajvýš pochybným.Opatrovníčke by zrejme neostalo nič iné, než požadovať náhradu od osoby, ktorá sa na jej úkor takto bezdôvodne obohatila, teda od samotnej opatrovankyne. Ak opatrovankyňa poberá iba dôchodok,opatrovníčka by ňou vynaložené sumy mohla vymôcť len za cenu speňaženia bytu, o ktorý tu podľa názoru odvolacieho súdu ide v prvom rade. ... U cudzej osoby nepatriacej do príbuzenskej línie... nie je možné ignorovať pohnútky, na základe ktorých sa fakticky bezplatne (za 73,90 € mesačne) podujme na výkon celodennej osobnej starostlivosti...“
Ešte treba osobitne vysvetliť, prečo sa pri posudzovaní takýchto prípadov musíme držať princípu zákonnosti ako pes ježa. Každý človek, ktorý len pol sekundy uvažoval o tomto prípade spôsobom „Ale tam bol strašný svinčík a je dobre, že opatrovníčka zakročila“, sa dal nachytať na koncept čistoty. S ním veľmi úspešne pracoval fašizmus, keď postavil jasnú deliacu čiaru medzi „čistých“ a „špinavých“, ktorých možno v rámci „čistenia“ aj okradnúť a zabiť.
V našom prípade sa ukázalo, že v 21. storočí žijú a do redakcií píšu či petíciu na podporu Fraňovej podpisujú ľudia, ktorí sa vážne nazdávajú, že v mene „čistenia“ možno vyhodiť matku z bytu a že je to dokonca dobre. Vytvoriť legendu o špine je veľmi ľahké. Nie je nič jednoduchšie, ako odfotiť človeka s plienkami tesne pred prebaľovaním. A máločo tak úspešne legalizuje čističa ako to, že výborne upratuje.
Legendu o špine popreli aj niekoľkí svedkovia, ale až Krajský súd dal jasne najavo, že sa osobnou starostlivosťou opatrovníčky Fraňovej vôbec nebude zaoberať a prečo.
Chápem to trochu ako odkaz Okresnému súdu, ktorý konštatoval nadštandardnú starostlivosť Fraňovej: „... odvolací súd dopĺňa, že osobná starostlivosť môže a nemusí tvoriť zložku výkonu opatrovníctva, opatrovník teda nemá povinnosť osobnej starostlivosti.“
Fašizmus má zelenú presne v tej chvíli, keď koncept čistoty povýšime nad zákonnosť. Nadštandardná starostlivosť Fraňovej je pravdivý fakt. A dokonale irelevantný. Všimnime si aj, kto tento koncept aplikuje: „čistí“ úradníci nevpustia človeka do spisu, klamú súdu, bránia sa vypočuť človeka, ktorého sa môže dotýkať ich nepriaznivé rozhodnutie. „Čistí“ čitatelia si to neráčia ani všimnúť. Body 1 a 3 sú porušením princípu dobrej správy, bod 2 je tak prokurátorovi na raňajky.
A tak žili, až kým nepomreli, len deväťhlavému drakovi sa z nejakého dôvodu nič nestalo. Ale čo tie ostatné Tatiany Majerové? Poučil sa ružinovský úrad z tohto prípadu? Vyvodil následky voči pracovníčke sociálneho odboru, ktorá klamala súdu? Zmení úrad niečo na svojich postupoch? Ťažko, aj to sotva, keďže hovorkyňa Štrosová mi odpísala len toľko, že sa nevyjadria, a to ani k stanovisku ombudsmanky, ktorá uviedla ich pochybenia dopodrobna (.týždeň 28/2013). Potvrdila tak moje zistenia a pridala ďalšie. Starostovi Pekárovi takto pred týždňom zatlieskalo skoro 8000 ľudí lístkom v urne a 178 na facebooku. Keď píšem hovorkyni, dávam ho vždy do kópie. Starosta mlčí.
Tento príbeh bol o moci - nekontrolovanej moci úradníkov - a o bezmoci ľudí, ako je rodina Majerová. Odpoveď na otázku, či možno obmedziť ľudské práva na základe dvoch návštev zo sociálneho odboru, sme dostali. Bola to užitočná lekcia o tom, v akom svete žijeme a čoho je schopný prekvapujúci počet tzv. slušných ľudí.
