Svinstvá súvisiace s Černobyľom treba hľadať inde. Je určite príjemnejšie tváriť sa, že to bolo čosi ako zemetrasenie. Ukrajinský spôsob, ako zahrať na city, je okázalý a štýl propagácie plne zodpovedá ich vkusu. Umelé mŕtve stromy, umelé jablká olepené znakom radiácie, spľasnuté potrubia s červenými kohútikmi. Figuríny navlečené do protiradiačných oblekov visia zo stropu v meravých pózach, ale tie aspoň vyzerajú ako obete.
Ochranných oblekov je tu viac, než mali k dispozícii státisícové čaty likvidátorov, nahnaných na miesto katastrofy ako ovce. Tým chudákom dali totiž len chirurgické masky. Túto informáciu v múzeu nenájdete.
A tiež to neboli žiadni dobrovoľníci, ale zväčša mladí vojaci, hasiči, policajti. Geróji? Až po smrti. Boli to nepochybne úplne normálni ľudia, ktorí v podstate netušili, kam ich posielajú, a možno aj skákali od radosti, že nemusia ísť páchať iné hrdinstvá. Ako píše neúnavná dokumentaristka následkov tohto prúseru Jelena Filatova, vojaci dostali na výber: dva roky v Afganistane alebo dve minúty na streche reaktora.
Z mŕtvych umelých stromov visia tisíce portrétov ľudí, ktorých už niet. A pre prípad, že nie každý návštevník vizuálne vnímal, sa celým múzeom v pravidelných intervaloch ozývajú sirény ako pri nálete, húkanie sanitiek, hlahol zvonov, mlátenie o koľajnice a mňaučanie, ktoré má znázorňovať detský plač. Zvukové efekty sú také intenzívne, že som nerozoznala skutočný hrom.
Presne takto vyzerali dozimetre, ktoré sa 27. apríla 1986 v meste Pripiať vychýlili úplne mimo svojej škály, lebo jednoducho nestačili zmerať toľko rádioaktivity (aj preto sa dodnes líšia dohady, koľko to mohlo byť). Myslíte, že je to tam napísané? Alebo niečo o tom, že úrady zabavili všetky dozimetre, aby sa údaje o rádioaktivite udržali v tajnosti? Ešte koncom roka 1988 bolo držanie dozimetra trestný čin.
Namiesto okamžitej evakuácie Pripiate úrady do zamoreného mestečka nahnali 16 500 policajtov - gerójov, ktorí mali zabrániť utekaniu a panike. Tak sa o obrovské dávky rádioaktivity delil čoraz väčší počet ľudí. Dnes majú fotku v múzeu.
Múzeom sa presúvajú školské výpravy. Deti sa nesmejú ani nevyrušujú. V týchto pohrebných sieňach naplnených ponurým zavýjaním niet divu.
Prejdem kúsok s jednou triedou, postojím s nimi pri interaktívnom modeli reaktora č. 4, ktorý náhle vzbĺkne, a počúvam výklad. Vystupujú v ňom len geróji, zlých niet. Hrdinami sú požiarnici, za nimi stojí chór státisícov ľudí, ktorým táto katastrofa prezentovaná ako potopa zničila život. Chýbajú len vinníci, ak nerátame ľútyj atom.
Rok 1989 a rozpad Sovietskeho zväzu nezmenili na spôsobe informovania o Černobyle vôbec nič. V múzeu vystavené americké noviny sú z apríla, najčerstvejšie sovietske sú októbrové. Keď štipka ukrajinskej inteligencie začne o probléme hovoriť, stopnú jej stránku a spravia proti nej kampaň. Ukrajina nemá na to, aby sa zbavila svojho sebaklamu, veď nedokáže ani dodávať potraviny do oveľa vzdialenejších a horšie zamorených oblastí, než je okolie Černobyľu. Pomôcť si vie od začiatku len formálne - zvyšovaním úradne stanovených limitov rádioaktivity. Napríklad obrovský Kyjev sa vyhol evakuácii len tak, že 12. 5. (dva týždne po havárii) vláda dvadsaťnásobne zvýšila najvyššiu povolenú dávku rádioaktivity na obyvateľa a rok. Samotný Černobyľ je novodobou Potemkinovou dedinou, ktorá sa výdatne podporovaná lživými správami Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, WHO aj OSN vytrvalo tvári, že všetko je v najlepšom poriadku. Ešte dnes možno nájsť tvrdenia, že dokázateľný počet obetí Černobyľu je 31, a diskusia neutícha.
Šliapanie po hroboch obetí je však len vedľajší produkt - cieľom je zachovať výrobu elektrickej energie, a aj preto sa havárie atómových elektrární po celom svete tutlali presne rovnako. Na jeseň 1993 ukrajinský parlament zrušil rozhodnutie ukončiť činnosť elektrárne do konca roku 1993. Tak sa prevádzka predĺžila až do konca roku 2000. Dnes máme rok 2008 a v sarkofágu zatiaľ narástli také diery, že nimi behajú potkany a vnútri sa tvoria snehové záveje.
Plagátik zamestnanca elektrárne
Net, eto ne sabačonka. To je prasiatko s dvoma telami.
Patetický list amerického dieťaťa prezidentovi Reaganovi, kde sa dietko prihovára za zrušenie ruských atómových elektrární a navrhuje poslať kostnú dreň do Moskvy.
Vanička plná lepkavého súcitu - kaďa s plyšovými hračkami a bábikami, podľa brožúrky múzea Noemova archa, symbolizujúca pokračovanie života. Ukrajinci len cítia, že boli nekonečne osratí, vedieť to vlastne nechcú a otvorene o tom hovoriť už vôbec nie.
Začiatky obcí a...
... konce. Dnes sú vymazané už aj z máp.
Expozícia naznačujúca humanitárnu pomoc: do kartónových škatúľ s prilepenými škatuľkami od liekov sú napichané injekčné striekačky.
Rodiny gerójov pred...
... a po.
Vysídlené domy nikto nezráta.
Minimálne 600 rokov potrvá, kým sa zapretnaja zona bude dať znovu osídliť. Bojím sa, že ani toľko času nestačí na to, aby si Ukrajinci priznali, čoho všetkého sú obeťami.
