Tým by bolo napríklad písomné odmietnutie pustiť pani Majerovú alebo jej splnomocnenca do spisu dcéry, ktoré mi však Miestny úrad Ružinov neposkytol. Úradníčka pôsobila, že je veľmi spokojná s týmto šalamúnstvom právneho oddelenia: do spisu sme vás síce nevpustili, ale ničoho sme sa nedopustili, pretože to nemáte písomne.
Medzitým sme zbierali ďalšie konkrétne podnety, ktoré sú priamo náplňou Kancelárie verejného ochrancu práv. Zhruba povedané, mala by skúmať, či orgány verejnej správy postupovali správne. (A čo sa týka súdov, posudzuje výlučne prieťahy, takže je úplne zbytočné smerovať sem svoju nespokojnosť s rozsudkom. Nemôže zmeniť ani rušiť rozhodnutia nijakých orgánov.)
Právna smrť
Ombudsmanka mi v októbri povedala, že inštitútom zbavovania spôsobilosti sa jej kancelária zaoberá už niekoľko mesiacov. V januári 2013 Ústavný súd prvýkrát kritizoval pozbavovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré nazval „právna smrť“. Zdôraznil, že všeobecné súdy musia k pozbaveniu pristúpiť iba v extrémnych prípadoch, pretože ide o poslednú možnosť (ultima ratio). Mali by vychádzať najmä z výsluchu dotknutého človeka, ale kto sa takej Tatiany Majerovej pýtal, koho chce mať pri sebe? Samotné zistenie, že človek trpí duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, podľa ÚS nestačí na zbavenie spôsobilosti. (Viac podrobností v tlačovej správe tu.)
Chytala som sa za hlavu, keď som čítala jeden dokonale účelový návrh na zbavenie spôsobilosti. Argumentovalo sa v ňom najmä tým, že dotknutý človek si odmieta liečiť nie závažné somatické ochorenie. Máš pleseň na nechtoch? Tak to by sme ti mali vziať právo rozhodovať o tvojom majetku.
Šlo o prípad, keď bol v talári oblečený slušný človek (definícia nižšie), ktorý dokonca vopred informoval sociálku na samospráve, aby si vo svojom posudku dala pozor, lebo môže ísť o majetok.
Prečo „právna smrť“? Tento termín je vo svojej definitívnosti geniálny. Človek, ktorého pozbavili spôsobilosti na právne úkony, nemá právo žiadať ju naspäť.* Nemá totiž spôsobilosť na právne úkony. Prebral ju zaňho opatrovník. Stal sa síce už prípad, že takýto človek na súde uspel so svojím vlastným návrhom, ale to nemení nič na fakte, že nemá právo ani na to, ani na čokoľvek iné.
Právo, myslime na elementárny zmysel tohto slova. Prísne vzaté, nemá právo uzavrieť ani takú ľahkú formu kúpno-predajnej zmluvy, akou je nákup cukríkov, a to nehovoríme o práve nakladať so svojím majetkom, voliť, uzavrieť manželstvo, nedať sa zatvoriť bez svojho súhlasu kamkoľvek – toto všetko sú témy ľudí, čo uspeli v Štrasburgu.
Bez súhlasu opatrovníka nemôže dotknutý človek nič. Na tom, ako ho právna smrť vráti zas na to isté miesto, ako keď vyhodíte figúrku v Človeče, sa možno zasmiať alebo rozčúliť, ale to je dnes celý výpočet toho, čo môžeme.
Ombudsmanka verzus parlament
Dňa 23. marca ombudsmanka podala parlamentu správu o svojej činnosti. V rámci nej v Odporúčaniach Národnej rade Slovenskej republiky uviedla v bode c, aby NRSR „prehodnotila právnu úpravu pozbavenia spôsobilosti na práva a právne úkony, vrátane procesnoprávnej úpravy“.
Potom sa stala vec, ku ktorej musím odbočiť, pretože médiá príliš nezaujala: Parlament vrátil ombudsmanke správu na prepracovanie. Súvisí to s inou jej témou: adopciami detí do zahraničia. Viera Tomanová sa zrejme cítila dotknutá už len letmým pomyslením na vinu ležiacu na MPSVaR z čias, keď bola ministerkou. Kto chce počuť jej dôvody, nájde ich tu.
Stanovisko Jany Dubovcovej k vráteniu správy je na jej stránke: „Národná rada ... nemá takéto oprávnenie, ústava ani zákon nezakladajú medzi nimi inštitucionálny vzťah, na základe ktorého by parlament mohol nezobrať na vedomie moju Správu o činnosti. Národná rada totiž správu neschvaľuje, ale berie ju na vedomie, má teda pre ňu informatívny charakter.“
Srandovné na tom je, že Správu o ochrane práv maloletých detí občanov Slovenskej republiky, ktoré sa v cudzine ocitli bez starostlivosti rodičov, predtým členovia Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny prijali úplne inak. Ocenili serióznosť a komplexnosť, ako aj poctivú prácu právnikov Kancelárie.
Inak bod f) Prioritných tém na rok 2013 beriem ako vianočný darček: „dodržiavanie práv maloletého umiestneného v reedukačnom centre“. Je to totiž prvýkrát, čo podobnú myšlienku nachádzam inde ako v našich návrhoch rôznym inštitúciám, starých desať rokov.
Slušný človek a mlčiaca väčšina
Slušný človek je kategória. Slušný človek chápe prípad pani Majerovej bez toho, aby riešil, či sa dokázala postarať o dcéru sama a či táto rodina neobťažovala okolie. Miestny úrad Ružinov aj Okresný súd Bratislava II. ju tri roky ignorovali, pričom keby mali od začiatku dobre nastavenú sociálnu pomoc, mohli pokojne dožiť vo svojom byte, a nie behať po súdoch a v prípade happyendu sa sťahovať. Ombudsmanka prípad pochopila hneď, môže však podobne ako my skúmať len pochybenia úradov. Ďalej treba nájsť spôsob, ako riešiť právnické polená nahádzané pod nohy týchto ľudí. Rovno zlikvidovať celý inštitút právnej smrti by bolo najelegantnejšie, ale zároveň najpomalšie riešenie, aj keby sa parlament chytil, čo sa nestalo. A napokon: Slušný človek argumentuje vecne, pravdivo a neznižuje ľudskú dôstojnosť iného.
Mlčiaca väčšina je tiež kategória. Mlčiaca väčšina spochybňuje amorálnosť aktu, pri ktorom človeka chytili za golier a vyhodili z bytu. Dokonca takúto agresiu buď ignoruje, alebo ospravedlňuje tvrdením, že pre ňu boli dobré dôvody. Potichu schvaľuje, že prebieha možno niekoľkoročný proces tzv. spravodlivosti, a svoj alibistický postoj vydáva za objektívnosť či korektnosť. Nemá problém povedať napríklad, že dieťa z reedukačného domova nemôže vierohodne svedčiť na súde. Argumentuje poukazovaním na dôsledky zlej sociálnej situácie človeka, ktoré pokladá za jeho vlastnosti.
Klient sociálnej služby z princípu nie je „pohodový“. To je človek, ktorý má problémy a v jeho živote sa deje niečo zlé. Nedôveruje pomaly už nikomu, rozpráva o svojich ťažkostiach, na ktoré sa upína, občas kričí a jeho dvadsaťročný kabát sa rozpadáva. Znamená to pre úradníkov a súdy, že nemá ľudské práva?
________________________________________________________________________
Aktualizácia: Vďaka diskutérovi Jurajovi Petrovičovi môžem napraviť tento omyl. Píše: "§186, ods. 3 OSP: "Navrh na vratenie sposobilosti na pravne ukony moze podat i ten, kto bol pozbaveny sposobilosti na pravne ukony. Ak vsak sud jeho navrh zamietol a ak nemozno ocakavat zlepsenie jeho stavu, moze sud rozhodnut, ze mu toto pravo po primerany cas, najdlhsie vsak po dobu jedneho roka, nepatri." Problem je, ze to vacsina takto postihnutych ludi ani len netusi. A samozrejme plati, ze ak je zaujem, aby im sposobilost vratena nebola, existuje vela moznosti, ako to dosiahnut. Ale to zakladne pravo ma kazdy pozbaveny. Len pre uplnost."
Vychádzala som z jednej analýzy a za chybu sa ospravedlňujem.
