Geniálna príroda.
Dômyselnosť prírody sa prejavuje bohužiaľ aj pri takých javoch ako sú infekčné choroby. Ich šírenie sa často deje rafinovane pričom zasiahnu svoj cieľ s úctyhodnou presnosťou a navyše tak zamaskované, že hostiteľ má len malú šancu sa ubrániť. Jedným z takýchto spôsobov šírenia nákaz je ich prenos hmyzom cicajúcim krv. Tento hmyz pritom nebýva infekciou postihnutý, iba jej poskytne vhodné prostredie na posilnenie (zmnoženie pôvodcu) a prenesie ju na cieľového hostiteľa cicaním jeho krvi. Dôležité pritom je aby uvedený hmyz cical krv živočícha, ktorý je rezervoárom infekcie, ako aj krv konečných hostiteľov.
Vírusy a parazity.
Najpočetnejšou skupinou infekcií prenášaných komármi patria vírusové choroby spôsobené zástupcami z čeľade Arbovírusy. Názov je odvodený z anglického arthropod - borne viruses (vírusy zrodené v článkonožcoch), čo vystihuje práve spôsob ich šírenia pomocou článkonožcov kam zaraďujeme aj komáre (Culicidae). Je popísaných takmer 500 druhov arbovírusov, pričom okolo 100 z nich spôsobuje ochorenia ľudí. Jedná sa hlavne o zástupcov rodov Alfavírus, Flavivírus a Bunyavírus, ktoré sú prenášané práve komármi.
Druhou závažnou skupinou sú parazitárne choroby, medzi ktoré patria, okrem spomínanej malárie, najmä dirofilarióza, ktorej výskyt bol zaznamenaný už aj na Slovensku. http://tvnoviny.sk/spravy/domace/komare-na-slovensku-siria-dalsiu-nebezpecnu-chorobu.html
Prírodné ohniská infekcií.
Je potrebné povedať, že nie všetky druhy komárov sú schopné preniesť uvedené infekcie. Táto schopnosť je špecifická, to znamená, že určitý druh komára prenáša iba niektoré infekcie prípadne žiadne. Preto je výskyt tej ktorej choroby úzko viazaný na prítomnosť konkrétneho druhu komára na danom území. Ak sa na takéto územie zavlečie aj pôvodca infekcie, táto sa dokáže udržať v populácii komárov aj prenosom na potomstvo cez vajíčka (transovariálne). V takom prípade hovoríme o prírodnom ohnisku nákazy. Takéto ohniská sa v určitom období (aj niekoľko rokov) nemusia vôbec javiť ako aktívne, no v prípade priaznivých podmienok (výdatné dažde, záplavy) dochádza k silnému pomnoženiu komárov a tie potom spôsobujú aktivizáciu ohniska nákazy.
Valtická horúčka.
Na štúdiu pôvodcu tejto choroby, má významný podiel český odborník RNDr. Zdeněk Hubálek, DrSc z Ústavu biológie stavovcov akadémie vied ČR, ktorý svoju bádateľskú činnosť realizuje v oblasti Valtíc na južnej Morave, z čoho pochádza aj názov choroby. Na druhej strane je potrebné spomenúť, že pôvodcu prvýkrát izolovali Bárdoš a Danielová v roku 1958 v blízkosti obce Ťahyňa na východnom Slovensku (časť Pavloviec nad Uhom). Bol to prvý komármi prenášaný virus izolovaný v strednej Európe a bol nazvaný práve podľa miesta jeho záchytu - Tahyna virus. Rezervoárom vírusu môžu byť zajace, ježe, hlodavce prípadne netopiere. Choroba u dospelých väčšinou prebehne bez príznakov, no u detí sa často prejaví. Má podobné príznaky ako chrípka a vyskytuje sa hlavne v lete a začiatkom jesene. Charakteristický je náhly nástup horúčky, bolesti svalov, hlavy, kĺbov, zápal hrtanu, nevoľnosť, zápal priedušiek a pľúc, zápal mozgu a postih centrálneho nervového systému. Úmrtnosť doteraz nebola zaznamenaná (Hubálek a Halouzka, 1996). Od roku 1963 bolo na Slovensku a v ČR zdokumentovaných asi 200 prípadov. V roku 1976 bol tento virus príčinou 15% prípadov letných chorôb detí v ČR (Hubálek a kol., 1979).
Západonílska horúčka.
Jej pôvodca tzv. West Nile Virus je vo svete veľmi rozšírený. V Európe bol dokázaný v južnom Rusku, na Ukrajine, Moldavsku, Bielorusku, Rumunsku, Francúzku, Španielsku, Portugalsku, Maďarsku, Slovensku a v ČR (Hubálek a Halouzka 1996). Najnebezpečnějším prenášačom tohto vírusu je druh komára Culex pipiens biotyp molestus, ktorý žije synantropne (blízko človeka) a často býva príčinou prepuknutia epidémie v mestách (Hubálek 2000). Na chorobu sú veľmi citlivé kone, u ktorých sa infekcia prejaví horúčkou a zápalom mozgu, stratou koordinácie, chvením svalov a úmrtnosťou okolo 30%. (Hubálek a Kříž, 2003). U Človeka je charakteristický náhly nástup horúčky trvajúcej 3 - 5 dní. Ďalšie príznaky sú bolesti hlavy, hrdla, pohybového aparátu, vyrážky na trupe a končatinách, únava, nechutenstvo a bolesti brucha. U 15 % prípadov sa objavuje zápal mozgu pečene, pankreasu a srdcového svalu. Zotavenie býva rýchlejšie u detí. Úmrtnosť sa pohybuje medzi 5 - 10 % a týka sa prevažne starších pacientov. V rokoch 1996 - 2000 prebehli v Európe dve veľké epidémie: juhorumunská s 835 prípadmi a juhoruská s 826 prípadmi, z ktorých bolo 40 smrteľných (Hubálek a Kříž, 2003).V roku 1997 podľa štúdie vykonanej na Břeclavsku po povodniach bola akútna infekcia zistená u 2 dospelých a 2 detí. Jednalo sa o prvý dôkaz tohto ochorenia ľudí v strednej Európe (Hubálek a kol. 1999).
Biologický cyklus vírusu západonílskej horúčky.
Horúčka Sindbis.
Pôvodcu choroby prvýkrát izolovali v roku 1955 v egyptskej dedine Sindbis. V Európe bol po prvýkrát zistený na Slovensku blízko Malaciek (Hubálek a Halouzka 1996). Hlavnými hostiteľmi v prírode sú vtáky. Vírus u ľudí vyvoláva chorobu, prejavujúcu sa 3 - 4 dennou horúčkou, bolesťami hlavy, pohybového aparátu a miernou žltačkou. (Grešíková a Nosek, 1981). Niekedy sa tiež vyskytujú vyrážky na hrudníku a končatinách. Akútna fáza trvá do 10 dní, ale únava a bolesti šliach môžu pretrvávať aj niekoľko mesiacov pričom sa môže vyvinúť chronický zápal kĺbov (Hubálek a Halouzka, 1996). V roku 1981 boli zaznamenané stovky prípadov v Škandinávii.
Vírus Batai (Čalovo).
Patrí do rovnakej čeľade ako virus Ťahyňa a v Európe bol prvýkrát izolovaný v roku 1960 v oblasti Čalova na južnom Slovensku (rovnako je aj tento typ nazvaný podľa miesta záchytu). Vírus sa vyskytuje v poľnohospodárskych lokalitách, kde pravdepodobne koluje medzi komármi a domácimi prežúvavcami (Hubálek a Halouzka, 1996). U ľudí infekcia prebieha ako horúčkovité ochorenie podobné chrípke. Pri sledovaní protilátok v ČR v roku 2004 bol kontakt s týmto vírusom potvrdený u 7 zo 497 vyšetrených.
Identifikácia.
Napriek závažnosti spomínaných ochorení je ich výskyt relatívne málo zdokumentovaný. Príčinou je systém diagnostiky chrípke podobných chorôb. Na presné určenie ich pôvodcu je totiž potrebné odobratie vzoriek a ich laboratórne testovanie, čo sa vo všeobecnosti nerobí. Tieto ochorenia sa spravidla riešia tlmením príznakov (symptomatická terapia) a evidujú sa ako chrípke podobné respiračné ochorenia. Samozrejme v indikovaných prípadoch ako je v súčasnosti prebiehajúca prasacia chrípka sa diagnostika vykonáva, avšak je zameraná iba na potvrdenie či vylúčenie pôvodcu tejto chrípky.
Tento článok je informatívny s cieľom priblížiť problematiku laickej verejnosti a pre tento účel bola upravená aj jeho odborná stránka.
Citovaná literatúra.
Grešíková M., Nosek J. (1981): Arbovírusy v Československu. SAV, Bratislava. 140
Hubálek Z., Bárdoš V., Medek M., Kania V., Krychler L., Jelínek E. (1979): Ťahyňa virus- neutralizační protilátky pacientů na jiţní Moravě. Čs. Epidemiol. Mikrobiol. Imunol. 28: 87-96.
Hubálek Z., Halouzka J. (1996): Arthropod-borne viruses of vertebrates in Europe. Acta Sc. Nat. Brno. 30: 95
Hubálek Z., Halouzka J., Juřicová Z., Příkazský Z. (1999): Surveillance virů přenosných komáry na Břeclavsku v povodňovém roce 1997. Epidem. Mikrobiol. Imunol. 48: 91- 96
Hubálek Z. (2000): European experience with the West Nile virus ecology and epidemiology: Could it be relevant for the New World. Viral. Immunol. 13: 415-426
Hubálek Z., Kříž B. (2003): Západonilská horečka. Klin. mikrobiol. inf. lék. 9: 59-68
Hubálek Z., Zeman P., Halouzka J., Juřicová Z., Šťovíčková E., Bálková H., Šikulová S., Rudolf I. (2004): Protilátky k virům přenosným komáry u středočeské populace z oblasti zasaţené povodní v roce 2002. Epidem. Mikrobiol. Imunol. 53: 112-120
