Dostala sa mi do rúk jedna z esejí študentov, ktorí mali písať o prosociálnom človeku. Mali si vybrať jednu osobu, o ktorej si myslia, že má črty prosociálne správajúceho sa, či konajúceho človeka a napísať o nej aspoň na 2 strany. Mohla to byť osoba žijúca, alebo aj nežijúca. Osoba, ktorú dôverne poznajú, alebo aj osoba, o ktorej počuli len z rozprávania (prečítania).
Začala som čítať. Hneď prvé vety ma veľmi upútali, pretože sa mi zdali akési povedomé. Ako som však čítala ďalej, hneď mi bolo všetko jasné. Nemenovaná študentka použila (takmer) celý môj článok Človek s veľkým Č (okrem posledného odstavca). Hm, super, že? Akého vyznamenania sa mi dostalo. Ani som netušila, aká som populárna :-) Je to pre mňa naozaj pocta, že ma citujú už aj študenti na vysokej škole vo svojich prácach :-) Škoda len, že ma nemenovaná študentka neuviedla ako zdroj. Privlastnila si totiž všetky moje myšlienky bez toho, aby sa ma na to spýtala. Ak by sa podobného priestupku dopustila napr. pri písaní záverečnej (bakalárskej, magisterskej atď.) práci, mohla by byť za to postavená pred disciplinárnu komisiu a rozlúčiť sa so štúdiom. Jej osud však bude teraz záležať len od vyučujúceho (vyučujúcej), ako sa k danej situácii postaví. Ja byť na jej mieste, asi by som sa prepadla od hanby, ak by mi na to niekto prišiel.
Milí študenti, študentky, nikdy nekopírujte a neprivlastňujte si myšlienky niekoho cudzieho bez toho, aby ste sa toho človeka spýtali alebo ho uviedli ako zdroj. Nespoliehajte sa, že vám na to nik nepríde. A čo takto autorské právo, to vám nič nehovorí?
1. strana eseje nemenovanej študentky. Žltou farbou sú zvýraznené moje myšlienky:
Esej zakončila slovami: "Veru, mám sa od neho čo učiť."
