Tieto riadky by som chcela venovať práve jednému z takých, čo zanechali v mojom srdci nezabudnuteľné spomienky a boli pre mňa veľkou oporou. Je ním Páter M. Bol kedysi mojim sprievodcom na cestách, ale tie sa po čase rozdelili. Mal v mojom živote nezastupiteľné miesto a samozrejme aj poslanie. Hoci bol v niektorých oblastiach veľmi „tvrdý“ (chodievala som za nim občas s malou dušičkou), vedel, prečo to robí. A teraz viem aj ja a som mu za to vďačná. Naučil ma plávať životom. Spomínam si, ako ma nie raz hodil do vody (obrazne povedané) a musela som plávať, aby som sa neutopila (hoci to bolo pre mňa niečo nové a zároveň ťažké). Ale robil to s vierou, že to zvládnem. Dôveroval v moje schopnosti. Bez jeho dôvery vo mňa a pomoci by som asi nebola tam, kde som. Naučil ma veľa vecí a robil všetko, čo bolo v jeho silách možné, aby ma viedol tým správnym smerom. Možno mal niekedy dojem, že mu nie som vďačná, ale to nie je pravda. Vážim si všetko, čo pre mňa urobil. Viem, že to robil pre moje dobro.
Práve včera som pri prezeraní kníh v poličke natrafila na knihu, ktorú mi podaroval aj s venovaním. Myslím, že to bolo na rozlúčku. Nooo, bolo to fakt už dávno (12 rokov dozadu). V knihe je ako venovanie (okrem iného) uvedený citát od sv. Ignáca z Loyoly: „V tomto živote môžem milovať nejakú osobu len v miere, akou jej pomáham slúžiť a chváliť Boha, nášho Pána, lebo nemiluje Boha z celého srdca ten, kto miluje čosi pre seba a nie pre Boha.“ Vtedy som tie slová celkom nechápala. Nechápala som, prečo napísal takýto citát. Ani som sa nad nim nezamýšľala. Nebrala som tie slová nejak osobne. Až včera som si po ich prečítaní uvedomila niekoľko vecí. Až včera som pochopila, čo mi ten citát chce povedať. Možno vtedy nebol ten správny čas, možno som nebola dostatočne zrelá na to, aby som ho chápala. Neviem. Viem len to, že práve teraz je ten správny čas...
Páter, ďakujem Vám za všetko.
