Rozmýšľal nad svojim životom a nepokojom, ktorý ho trápil už nejaký čas. Občas býval taký neznesiteľný, že preň nemohol ani spávať. Bol smutný, pretože sa cítil byť akýsi prázdny, pasívny, ako nechcená a zabudnutá vec... Trápilo ho mnoho vecí, jeho život nebol taký, aký by chcel mať. Rozmýšľal nad tým, kde urobil chybu, prečo nemôže mať to, po čom veľmi túži, prečo sa niektoré veci nestali inak, prečo sa niektorým nedalo zabrániť... Bol taký pohrúžený do seba a do svojho smútku, že si ani nevšimol, že sa vzdialil od brehu a že sa už zotmelo.
Chcel sa vrátiť späť. Zistil však, že sa v člne nenachádzajú žiadne veslá, pomocou ktorých by sa mohol priplaviť k brehu. Čo teraz? Plávať nevedel. Mal na výber dve možnosti: buď sa pokúsi ako veslá použiť svoje ruky alebo ostane nečinne sedieť v člne, prespí v ňom a počká na prvú pomoc, ktorá príde.
Vybral si prvú možnosť. Nechcel totiž nečinne sedieť v člne a čakať, že si ho možno niekto všimne. Čo ak by sa pri čakaní ešte viac vzdialil od brehu alebo by prišla medzitým búrka a prevalila by čln aj s ním do mora? Začal sa preto zo všetkých síl odrážať rukami. Bola to namáhavá práca, ale jediné, čo ho utešovalo, bol maják, ktorý mu signalizoval, že breh nie je ďaleko. Odrážal sa rukami veľmi dlho, už to chcel aj chvíľami vzdať. Breh sa mu zdal stále príliš ďaleko na to, aby to zvládol. A sily ubúdali a ubúdali. Maják však stále svietil. Bol pre neho jediným záchytným bodom a zároveň nádejou úspešného konca jeho zápasu s morom. Vedel, že ak sa doplaví až k nemu, bude v cieli. A preto nespúšťal zrak zo svetla, ktoré z neho vyžarovalo a "vesloval", čo mu sily stačili. Na koniec sa úplne vyčerpaný doplavil až k brehu.
Tým majákom môže byť pre nás čokoľvek (ktokoľvek), čo (kto) nás motivuje a pomáha nám ísť za svojim cieľom, aj keď sa nám boj so životom zdá byť nekonečný. Dôležité je pohnúť sa a nesedieť so založenými rukami.
PS: Zmenila som obrázok na autentickejší (už keď sa v článku píše o mori, tak nech tam nie je maják na móle Neussiedlerského jazera v Podersdorfe ;).
