Pred mesiacom požiadalasvojho známeho, aby jej preložil jeden článok do angličtiny.Súhlasil. Prešiel mesiac a ona mu volá, či je s prácou hotový.Telefón však vôbec nedvíhal. Po niekoľkých neúspešnýchvolaniach jej to nakoniec zodvihla jeho manželka: vraj je chorý a ktelefónu jej ho nedá. Takže s ním ani nehovorila a článoknepreložený. Čo teraz? Súrne potrebuje do konca decembra odovzdaťčlánok do tlače, ale v slovenčine jej ho neprijmú. Možno eštetak v poľštine. Ale kde tu teraz tesne pred Vianocami nájsťniekoho, kto by bol ochotný preložiť jej článok? Každý sapredsa teší, že má konečne dovolenku a oddýchne si spolu srodinou. Tak prečo niekoho zaťažovať ďalšou prácou?
V zúfalstve sa obrátilana ňu. Vedela, že mala toho teraz veľa na práci a k tomu sú tuaj sviatky, určite si chce oddýchnuť. A okrem toho treba aspoňtrochu predtým upratať, napiecť... Ale neostávalo jej nič iné.Aspoň sa jej spýta. Bola to jej posledná záchrana. Zavolala jej apovedala, čo ju trápi, či by jej nemohla nejak pomôcť. „Čo,teraz cez Vianoce?“ - pomyslela si. „To azda nemyslí vážne.Konečne som sa dočkala voľna a tu chce odo mňa niekto ďalšiuprácu? Och, nie.“ Bolo jej ju však veľmi ľúto, bola to veľmi dobrá známa, tak sa jej rozhodla pomôcť. Vedela, že ak by jej nepomohla, trápili by juvýčitky svedomia. Celý deň teda presedela za počítačom, abyjej preložila článok. Musela to urobiť hneď na druhý deň, inakby mala sviatky „pokazené“ aj ona. Ustavične by musela mať napamäti, že musí urobiť sľúbenú vec. A čo potom z takejdovolenky? Čo z takých Vianoc? Ale jedno ju tešilo: urobila radosťsvojej známej. Ďalší človek, ktorý bude mať pokojné Vianoce.
Tak prečo sinepomáhať jeden druhému?
