Jedného dňa sa mladá neskúsená labuť rozhodla, že sa vydá do sveta, aby sa tam niečomu novému naučila. Jej rodina s tým však najskôr nesúhlasila. Mala o ňu strach, čo ak sa jej tam prihodí niečo zlé? Ale ona bola tvrdohlavá a trvala si na svojom. Jej najbližším neostávalo teda nič iné, len sa s tým zmieriť. A tak mladá labuť odletela do sveta.
Za tých pár rokov, ktoré strávila mimo svojho jazierka, sa naučila veľmi veľa. Rozšírila si obzor svojho poznania, nadobudla mnoho pozitívnych, ale aj negatívnych skúseností, ktoré ju posilnili a posunuli v raste dopredu. Spoznala život iných zvierat, s mnohými z nich sa spriatelila, naučila sa samostatnosti, zodpovednosti a hlavne sa naučila nestrkať hlavu do piesku (vody), keď sa ocitne v ťažkej (niekedy možno zdanlivo neriešiteľnej) situácii. Stala sa z nej zrelá, dospelá labuť.
Po niekoľkých rokoch sa vrátila späť na svoje jazierko ku svojej rodine. Nebol to však už ten život, ako kedysi. Uvedomila si, že je iná. Nedokázala už medzi svoju rodinu zapadnúť. Boli totiž veľmi rozdielni. Jej najbližší ostali nezmenení, zatiaľ čo ona sa posunula v raste dopredu. Labuť mala svoju rodinu rada, ale cítila sa v nej často nepochopená, ako keby k nim už ani nepatrila. Nevedela si k nim nájsť cestu. Často si spolu nevychádzali, mali rozdielne názory, hádali sa, a to ju trápilo. Niekedy mala chuť opäť opustiť svoje jazierko s rodinou a odletieť niekam ďaleko, ale vedela, že to by danú situáciu nevyriešilo. Nie je dobré totiž od problémov utekať, ale čeliť im. Rozhodla sa preto nezanevrieť na svojich najbližších aj napriek veľkým rozdielom, ktoré medzi nimi boli, ale na novo sa učiť žiť s nimi...
Podobne je to aj v živote ľudí. Každý sme iní. Vyznávame iné hodnoty, sme na rôznych úrovniach myslenia, či konania. Každý dostal do svojho vienka iné talenty. Nie je výhrou poraziť slabšieho, podceniť či zosmiešniť „hlúpejšieho“, alebo presvedčiť niekoho za každú cenu o svojej subjektívnej pravde, ale naučiť sa žiť so sebou navzájom a tolerovať sa, aj keď sme iní.
