Mal ich veľa a o každý z nich sa staral s veľkou láskou. Presádzal ich, polieval, hnojil... Každý kvet bol iný, a všetky boli predsa rovnako krásne. Sem-tam sa stalo, že musel vycestovať na pár dní. Vtedy sa mu o kvety starali druhí. Jedného dňa si všimol, že jeden kvietok začína chradnúť. Prestal kvitnúť a listy mu začali jeden po druhom vysychať. Nakoniec mu kvet úplne vyschol, až ostal prázdny črepník. Bolo po kvete...
Človeku bolo za kvietkom smutno, pretože ho mal veľmi rád. Spájali sa mu s ním pekné zážitky. Ale niečo vo vnútri mu hovorilo, aby črepník ešte nevyhadzoval, nech ho skúsi aj naďalej polievať. Zdalo sa mu to šialené, nezmyselné polievať „prázdny“ črepník, veď kvet už vyschol. Napriek tomu sa rozhodol, že to skúsi...
Neoľutoval. Prešiel nejaký čas a človek si všimol, že z kvetináča niečo trčí. Prizrel sa mu lepšie a neveril vlastným očiam. Bol to prvý výhonok...prvý list...
Možno máme aj my medzi sebou niekoho, kto je na tom podobne ako tento kvet a chceli by sme už nad ním zlomiť palicu...a možno sa len netreba vzdávať a treba byť trpezlivý...aj keď sa to na prvý pohľad zdá nemožné, šialené...
