Prečo sa človek niekedy cíti byťsám, hoci je obklopený množstvom svojich známych?
Prečo nie je spokojný a šťastný?
Prečo sa objavuje v jeho srdci bolesťa smútok?
Prečo je taký slabý a zraniteľný?
Prečo nemá niekedy síl vstať a ísť ďalej?
Prečo sa vzdáva pokračovať v cesteza svojím cieľom?
Prečo sa bojí svojej budúcnosti?
Prečo sa nevie tešiť aj z úplneobyčajných vecí?
Prečo sa nepáči sám sebe a nevie saprijať taký, aký je?
Prečo podceňuje svoje schopnosti?
Prečo si neverí?
Prečo si nedokáže odpustiť azabudnúť?
Prečo sa bojí dôverovať ľuďom?
Prečo sa takmer vždy zaľúbi do„nesprávnej“ osoby?
Prečo nedokáže prejaviť láskusvojim najbližším?
Prečo býva voči nim zlý, arogantný?
Prečo ich svojimi slovami a činmizraňuje?
Prečo ich nevie prijať takých, akísú?
Prečo si k nim nevie (a možno nechce)nájsť cestu?
Prečo sa od nich vzďaľuje a uzatvárado seba?
Prečo mu je ťažké uveriť, že„všetko“ bude dobré?
Prečo nechce vyjsť zo seba a ukázať,čo je v ňom skryté?
Prečo nemá odvahu urobiť niečobláznivé?
Prečo sa konečne nezačne usmievaťaj cez slzy?
Prečo sa už neprestane zaoberať lensamým sebou a nezačne sa venovať iným?
Prečo už raz navždy nezahodí svojupýchu, aby mohol obnoviť narušené vzťahy?
Prečo sa konečne nezbaví akýchkoľvekpredsudkov, ktoré mu bránia v pokojnom a radostnom živote?
Prečo si vlastne nepovie: Tak, dosťbolo smútku a trápenia, je čas žiť!?
A prečo to jednoducho každé novéráno všetko neodovzdá do rúk Najvyššieho?
Bože, prečo?
