V tomto článku by som sa chcela zamerať na slová dnešného prvého čítania zo sv. Písma: Múd 2, 12. 17-20. Naozaj zaujímavé slová, ktoré nachádzajú svoje uplatnenie žiaľ aj dnes.
Povedali bezbožní: „Číhajme na spravodlivého, lebo nám je na ťarchu. Stavia sa proti nášmu správaniu, vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu."
Ak hovorím o bezbožných, nemám na mysli tých, ktorí neveria v Boha. Za „bezbožných" v tomto smere považujem tých, ktorí páchajú zlo a spravodlivosť so zákonom je im cudzia. Prekračujú hranice morálky, len aby dosiahli svoje.
Poznám človeka, ktorý zastával vedúcu funkciu. Rozhodoval o mnohých veciach týkajúcich sa života, životného prostredia jednej nemenovanej spoločnosti. Prácu mal veľmi rád. Bol (a naďalej je) človekom spravodlivým a morálne dobrým. Svoju prácu vykonával ako najsvedomitejšie len vedel. Dokonca robieval aj nadčasy, len aby bola práca urobená včas a dobre. Toto svoje zapálenie pre dobro a poriadok sa snažil zaviesť aj na pracovisku. Jeho vedúce postavenie však netrvalo dlho, pretože pre svoju spravodlivosť narazil na neprajníkov („bezbožných"), ktorým nevyhovel v ich požiadavkách. Stal sa im na ťarchu, pretože neschvaľoval ich nekalé úmysly. A tak si vzali za svoje slová: „Skúšajme ho potupou a súžením, aby sme poznali jeho miernosť a vyskúšali jeho trpezlivosť." Mysleli si, že sa im ho podarí týmto zlomiť a nakoniec podpíše, čo chceli. Ale cit pre spravodlivosť a morálku bol silnejší. Jeho koniec bol teda istý.
Vážim si tohto človeka za jeho jednanie. Vážim si ho, že aj napriek vedomosti, že príde o svoju prácu, nerozhodol sa ísť proti zákonu, morálke a hlavne proti svojmu svedomiu. Koľkí ľudia dokážu takto postupovať vo vedúcich funkciách (a nielen v nich)? Koľkí idú proti svojmu svedomiu, len aby neprišli o svoju prácu, o svoje postavenie v spoločnosti? Je naozaj smutné, že vlastné záujmy sú prvoradejšie než dobro, spravodlivosť, zákon, morálka.
