Ak sme sa raz v živote v niekom sklamali, kto nás celý čas vodil za nos, či klamal celú dobu, čo sme boli spolu, ťažko nám je potom uveriť človeku, ktorý sa v nás naozaj snaží vzbudiť dôveru. Človeku, ktorý nás má rád a chce byť našim skutočným priateľom. A veriť druhému je o to ťažšie, keď sme sa sklamali práve v niekom nám veľmi blízkom. Bránia nám v tom nepríjemné spomienky, ktoré sa nám vynárajú v našej mysli. Máme strach, že sa to zopakuje. Chceme veriť, ale ide to len veľmi ťažko.
Nebojme sa však začať od znova veriť druhým ľuďom. Nebojme sa hodiť do náručia človeka s vedomím, že práve riskujeme opätovné sklamanie. Nie každý človek je nedôveryhodný. Povedzme svojim blízkym, že im veríme, pretože niet nič krajšie, povzbudivejšie a mocnejšie, ako keď aj nám niekto povie „verím ti“ práve vo chvíli, keď si sami nedokážeme veriť, keď sme sklamaní zo života a nevieme ako ďalej. Slová „verím ti“ dokážu totiž človeka zmobilizovať, postaviť ho opäť na nohy, aj keď sa už zdá, že ostane navždy ležať nehybne na zemi.
Verím ti, že ma nevodíš za nos, ale to myslíš so mnou vážne. Verím ti, že chceš pre mňa len dobro. Verím ti, že chceš byť mojim priateľom a pomôcť mi vo chvíľach, keď nevládzem vstať. Verím ti, aj keď ma moje myšlienky presviedčajú o opaku. Verím ti, aj keď riskujem sklamanie. Verím ti, že to spolu dokážeme. Verím ti!
