Zažili ste situáciu, že Vás niekto chce, miluje. Každý to raz zažil, kto nie, zažije, a ostáva už len na ňom či sa chopí šance. Moja kamarátka Sárka, je jedno fyzicky nádherné dievča, s mačacími očami, v ktorých, neviem ako, ale vidím aj pekné guľaté oči :). To však nie je všetko, táto moja Sárka má ešte aj skvelú povahu a veľké srdce ako to najväčšie niečo, čo si len viete predstaviť. Zmestili by sa do neho všetci ľudia sveta. A to srdce, ktoré je také veľké, má malú bránu, pri ktorej stojí to najpočetnejšie vojsko (samozrejme ako inak) ako si len viete predstaviť. Táto kamarátka mala mnohých nápadníkov, ktorí na túto bránu klopali, búchali, bili sa...ľúbili. Je to vojsko vytvorené kráľom, ktorý sa úplnou náhodou volá Strach. Kráľ Strach nekráľoval stále. Prišiel so stratou človeka, sklamaním z lásky, z naviazanosti na niekoho, kto vás iba využíval, v najhoršom prípade aj so všetkým dokopy, a to kráľovstvu Najväčšie srdce odnieslo väčšiu časť územia, ako je teraz ono celé samo. Kráľ Strach sa rozhodol, že už nikto nevstúpi do jeho kráľovstva Najväčšie srdce. Už nikto si nezíska ruku jeho dcéry, žiadny šašo nepobaví jeho pani kráľovnú. Bojí sa totiž, že ak sa prestane báť a strážiť, príde niekto, kto si získa aj ruku jeho dcéry, aj pobaví kráľovnú ako šašo, no po čase odtrhne zase kúsok jeho územia, a kráľ Strach sa bude báť ešte viac a bude ešte viac smutný.
Je na svete veľa ľudí, ktorí v minulosti prišli o niekoho blízkeho, rozviedli sa im rodičia, otec ich opustil keď mali 2-3 roky. U nich žije takýto kráľ, ako žije u mojej kamarátky Sárky. Boja sa, že ak si niekoho pripustia k telu, niekto získa časť ich kráľovstva Najväčšie srdce, sklame ich, opustí, ako ten človek z minulosti. Vyhovárajú sa na to, že nechcú zničiť, naštrbiť život človeku ktorý o nich stojí, no pritom sa boja o seba, že príde niečo, čo zmení ich doterajšiu monotónnosť a hovoria : „aké by to bolo jednoduché povedať áno, chcem ťa, no potom o čom by bol ten život, bolo by to jednoduché, treba si nechať nejaké sny", no netušia že tú jednoduchšiu cestu si vyberajú oni sami. A NIKDY v živote nepovedia to pekné...milujem ťa... chcem ťa. Boja sa že prežijú znova to isté, plač, smútok. A ak si aj niekoho k telu pripustia, je to niekto, o kom vedia, že ich kráľ bránu neotvorí, vedia že to nemá žiadnu perspektívu. No tento človek z minulosti, o ktorého prišli , im daroval život, dal im krásne prežité chvíle plné úprimnej radosti, nie radosti, ktorou teraz zakrývajú svoje trápenie. Prečo nenaplniť svoje túžby, ktoré sa naplniť dajú? Prečo si nenechať rozrásť svoje kráľovstvo? Prečo nebyť šťastný, mať radosť z toho že niekto pri nás je, niekto, koho môžeme milovať, komu sa otvorila malá brána strážená vojskom blbého kráľa Strach? Kto nám možno dokáže vyplniť a rozradostiť časť nášho života...a možno ten človek pri nás ostane už navždy, nahradí kráľa ktorý nerozumne u nás vládol a získa si celé naše kráľovsto...budeme konečne šťastní.
